Ako to vidí sestrička...

 Čo je podľa vás najdôležitejšie v prvých dňoch, keď sa muž dozvie, že má SM? A čo mu vy ako sestra môžete ponúknuť?

 Dôležité je, a to platí pre každého pacienta, aby mal správne informácie a aby zdroje, z ktorých tie informácie čerpá, boli dôveryhodné. Podľa výsledkov vyšetrení od lekára pacient získa základné povedomie o svojej chorobe a potom logicky začne zháňať informácie zo všetkých rôznych strán. Výsledkom niekedy býva, že k nám dorazí človek zahltený informáciami, ktorý často nevie, čo si má vlastne myslieť. Veľmi záleží aj na osobnosti človeka, či je zvyknutý o veciach veľa premýšľať, rozumieť tomu, niekto chce len základnú informáciu a fakty dávkovať postupne. Na mne je, aby som odhadla, koho mám pred sebou a čo najviac potrebuje. Tiež sa pýtam, čo pacient o chorobe vie, čo mu povedal lekár, čo by potreboval vysvetliť. Ukazujem obrázky, aby človek vedel, čo sa v jeho tele deje. Pretože keď pacient skutočne pochopí, čo je to za chorobu, že je to choroba, ako hovoríme, síce nevyliečiteľná, ale liečiteľná, môže sa s ňou rýchlejšie zmieriť. Pretože pokiaľ pacient svoju chorobu príjme, dokáže byť s ňou do istej miery „kamarát“, bude to pomáhať aj jeho liečbe. Naopak ak tú situáciu neprijme, vedie to obvykle k väčším zdravotným komplikáciám a často aj k depresiám.

 Spomenuli by ste si na pacienta, ktorý by mohol byť dobrým príkladom, ako možno chorobu prijať?

 Myslím na pacienta, hovorme mu napríklad Jozef, ktorého som stretla ešte ako študenta. Keď som ho uvidela prvýkrát, bolo to na neurologickom oddelení, sedel v jogovej pozícii, usmieval sa pre seba a vyzeral pomerne pokojne. Pýtala som sa ho, či už vie o svojej chorobe, aká je, ako prebieha, ako sa lieči atď. Odpovedal mi vetou, ktorú si často pripomínam: „Áno, viem, samozrejme, budem sa liečiť, musím to prijať, pretože keby som to neprijal, tak si tým nijako nepomôžem.“ Odpovedala som mu: „Jožko to je výborný prístup, je dobré, že to takto vidíte, ten liek je taký dar, ktorý vášmu telu pomáha tú chorobu zvládnuť. My sa teraz budeme často vídavať a rozprávať sa o tej chorobe a o všetkom, čo bude treba."

 Aby ste mohli pacientom pomôcť, musíte si s nimi vytvoriť pomerne hlboký vzťah dôvery. Ako to robíte?

 Hlavne tým, že do toho vzťahu dám aj niečo zo seba. Poviem im o svojich trápeniach a ako ich riešim. Pretože aj ja som človek s úplne obyčajnými ľudskými problémami – a tiež si niekedy neviem rady. Keď ich pustím do svojej intimity, aj oni sa mi viac otvoria.

 Ako pokračoval ten Jožkov príbeh? Čo mu dodávalo silu? A boli nejaké okamihy, kedy si nevedel poradiť, bolo to pre neho ťažké?

 Spomínam si, ako po škole riešil, či má odísť k rodičom na Moravu alebo zostať tu. Nakoniec sa rozhodol zostať tu, pretože tu má kamarátov, a k rodičom sa vracať na návštevu. Tiež si tu našiel prácu, ktorú ale pomerne skoro stratil. To bolo pre neho veľmi ťažké obdobie, viem, že to riešil aspoň brigádami, nezostával doma a stále hľadal zamestnanie. Nakoniec sa mu podarilo nájsť prácu v IT odbore a je veľmi spokojný. Pre muža je práca prioritou a uplatnenie má veľký vplyv na ich psychiku. Myslím, že bolo veľmi dôležité, že hoci všetkému sa nevzdával, aj tie krátkodobé práce mu pomohli, najhoršie je keď človek zloží ruky a nerobí nič. Nedávno tiež prišiel a oznámil nám, že sa bude ženiť. Stretol veriace dievča, tak sa nechal aj pokrstiť, aby sa mohli vziať v kostole. Pred nami to dlho tajil, pretože nám to chcel povedať, až to bude isté.

 Ako mu pomáha jeho terajšia žena?

 Pomáha mu veľmi v mnohých smeroch, podporuje ho po psychickej stránke, pomáha mu v prektickom živote, ale napríklad aj v tom, aby bol cieľavedomý v starostlivosti o svoju fyzickú pohodu. Na to niekedy muži zabúdajú. Cvičenie je pre pacientov s SM veľmi dôležité. Ja pacientom hovorím: „Nemusíte chodiť rovno do fitcentra, stačí, keď si ráno zacvičíte alebo chodíte pravidelne na prechádzky. Dobrá je aj joga alebo plávanie." Pokiaľ pacient potrebuje poradiť, ako správne cvičiť, radi ho odporučíme k fyzioterapeutovi.

 Pomáha ľuďom lepšie chorobu prijať aj nejaká osobná spiritualita?

 Spiritualita je myslím veľmi obohacujúca, títo ľudia chorobu neberú ako krivdu, ale ako niečo dané osudom a je potrebné sa s tým čo najlepšie vyrovnať. Pretože aj ja sama som veriaca, tak si s týmito ľuďmi k sebe hľadáme ľahšie cestu.

 Spomenuli by ste si ešte na nejakého pacienta, ktorý vám utkvel v pamäti?

 Prišiel ku mne pacient, ktorý sa na prvý pohľad zdal dosť hĺbavý, tak trochu zasnený, keď som mu niečo povedala, dlho mlčal a potom mi dal stručnú odpoveď. Mal so sebou pani s deťmi, ktorá sa o neho veľmi starala, všetko praktické zariaďovala, takže som si najprv myslela, že s ním bude viac práce. Keď som ho ale spoznala lepšie, ukázalo sa, že je veľmi úspešný učiteľ, deti a celá rodina ho miluje a jeho zdanlivá mĺkvosť a snivosť je povahový rys človeka, ktorý o veciach veľa premýšľa, ale hovorí len to, čo je potrebné a kedy je to potrebné. Vďaka tomu, že o všetkom premýšľa, je tiež starostlivý vo všetkom, čo robí, v liečbe sa to prejavuje tak, že do posledného detailu dodržuje všetky naše odporúčania. Takže už osem rokov je stabilizovaný a jeho choroba nepostupuje. Tiež je to človek, ktorý berie veci tak, ako idú, z ničoho nerobí „veľkú drámu“, situáciu si premyslí a potom s nadhľadom urobí, čo je treba. Pekne to ilustruje príhoda, keď raz prišiel a oznámil mi, že teraz bude ku mne jazdiť ťažšie, pretože pôjde verejnou dopravou. Tak som sa pýtala, čo sa stalo. A on hovorí: „Nedávno som šiel autom a krajina bola veľmi pekná, tak sa kochám, a naraz som kapotou auta v cudzom aute. Tak ku vám budem jazdiť autobusom.“ On mi to nelíčil ako katastrofu, len mi oznamoval fakty, ktoré sa stali a je treba sa podľa nich zariadiť. Rovnako berie aj svoju chorobu a pravdepodobne aj celý život.

 Veľa tu hovoríme o rodine a jej podpore, čo keď ale muži zostanú sami?

 O niektorých mužov sa stará mamička a im to vyhovuje. Ak zostane muž úplne sám, býva to niekedy veľmi zlé. Muži sa stiahnu, prestanú chodiť medzi ľudí, starať sa o seba, nemajú chuť sa liečiť, prestanú mať chuť do života. To sú prvé príznaky depresie. Tu môže pomôcť odborník, psychoterapeut alebo aj psychiater. Nie každý ale chce tohto odborníka navštíviť. Čo je ale skutočne dôležité, aby muži nezostávali úplne izolovaní. Aby chodili medzi ľudí, našli si kamarátov, alebo kamarátky. Samozrejme keď sa nájde priateľka, s ktorou sa zhodnú, je to skvelé, poznám mužov, ktorí si našli aj staršiu priateľku, niektorí muži majú aj viac krátkodobých vzťahov, ale aj to je dobré. Hlavne by sa nemali schovať doma a zanevrieť na celý svet. To zo skúseností viem, že máva dosť negatívny vplyv na priebeh choroby.

 Keby ste mali zhrnúť to najdôležitejšie, čo by mal muž urobiť, aby jeho liečenie prebiehalo dobre, čo by to bolo?

 V prvom rade sa s chorobou zmieriť, pretože bez toho sa nemôže pohnúť ďalej. Prijatie je prvý krok k tomu, aby dokázal byť pozitívne naladený aj v tejto nepochybne ťažkej životnej situácii. Zo skúsenosti viem, že to veľmi prispieva k dobrému priebehu liečenia. Aby čo najviac žil, ako žil doposiaľ, bol v kontakte s ľuďmi, udržal si rodinu, bol dobrým otcom alebo si našiel novú kamarátku či partnerku, ak to ide, pracoval, a tiež hlavne hovoril s lekárom aj s nami o všetkých svojich ťažkostiach, pretože keď nám ich otvorene povie, môžeme mu pomôcť.

zdroj: www.rskompas.cz

 foto: ilustračné