Ak máme porozumieť vzniknutej situácii a dokázať sa z nej dostať tým najlepším spôsobom, musíme sa najskôr na všetko pozrieť očami tej pätnásťročnej slečny.
Každá zdravo sa vyvíjajúca dievčina sa teší na to, keď bude veľká a bude si môcť zariadiť život podľa svojich prianí, čo v detstve nemôže. Že to nebude môcť ani v dospelosti, to dievčatko ešte netuší. Rodičia sú predsa tak mocní a ona ich musí poslúchať!
V adolescencii, teda niekedy od trinásť rokov, sa dievča dostáva na akési rozhranie detstva a dospelosti. Jej želaním je byť krásna, silná, zdravá a neporaziteľná. Má svoje ideály krásy a ideály chovania (niekedy veľmi bláznivé – a taktiež, bohu vďaka – sa často meniace), chce o svojej budúcnosti rozhodovať sama, a zároveň je plná pochybností o novonadobudnutej identite. Pretože už nie je dieťa, ale ešte nie je dospelá. Má silno vyvinutý cit pre spravodlivosť a ku každému náznaku akejkoľvek nespravodlivosti sa stavia veľmi kriticky a radikálne. Svet by mal postupovať podľa jej pravidiel a ak sa tak nedeje – a ono sa tak veľmi často nedeje – je to zraňujúce a kruté.
V tomto štádiu liahnuceho sa motýľa s ešte mokrými krídlami, ktorý nevie, ako je krásny a často sa cíti pokrčený, ktorý netuší, ako ľahké a zároveň namáhavé je lietať, nie je život sám o sebe ľahký. Karel Čapek k tomu poznamenáva, že radi spomíname na mladosť, pretože nás vtedy nebolel žlčník, ale zabúdame ako veľmi nás vtedy dokázala bolieť duša.
A do tohto stavu veľkých prianí, neistoty a skrytých pochybností, ideálov a mnohých poranení zrazu vstúpi zlá a zákerná choroba, ktorá podľa správ, ktoré o nej kolujú, môže človeka úplne zmrzačiť. To je predsa strašná nespravodlivosť. Nie, tak o tom nechcem počuť! Čudujete sa jej? Nie je sama, reagujú tak stovky mladých ľudí, a nielen keď ich zastihne táto choroba; napríklad aj mladí ľudia trpiaci cukrovkou, ktorí si na režim a liečbu zvykali od detstva, majú s prijatím svojho zdravotného stavu obrovské problémy, keď sa dostanú do tohto veku. A s nimi aj ich okolie a pochopiteľne zdravotníctvo. Ak sme pubertu vždy mali za obdobie krízy, u mladých ľudí so zdravotnými problémami je to ťažká kríza.
A akoby toto samotné nestačilo, máme tu celú radu obranných mechanizmov proti úzkosti, ktoré fungujú bez závislosti na vôli a bez vedomej kontroly, čiže nevedome. Človek, ktorý ich použije, o nich vôbec nevie. Z nich jeden z najstarších je obranný postup zvaný POPRETIE (anglicky sa uvádza ako denial) a spočíva v nevedomom posune reality do podoby, v ktorej ju postihnutý chce vidieť.
Poznáte predsa slovné spojenie: zabudol som na to ako na smrť. Tak toto je podobné, ale oveľa silnejšie. Môžeme si to predstaviť ako primitívnu detskú reakciu, keď sa dieťa niečoho bojí, dá si ruky pred oči a vyhlási: už to tam nie je. Podobne sa chová dospelý človek v rovine psychologickej. Ako by pred nežiadúce skutočnosti postavil nepriehľadnú zástenu. Jednoducho na ne ako keby zabudne a tvári sa, ako keby nikdy neexistovali.
Použitie tejto nešikovnej obrany nijak nesúvisí s inteligenciou či naopak hlúposťou, alebo so životnou skúsenosťou. Je skôr závislá na veľkosti obáv a z nich vyplývajúceho strachu a úzkosti z budúcich vecí. Priamo ukážkový príklad mi poskytla hneď v mojich začiatkoch práce na dialyzačnej jednotke naša pacientka, doktorka prírodných vied, zamestnaná v obore zaoberajúcom sa prognostikou, teda inteligentná osobnosť profesionálne zamestnaná predvídaním budúcnosti.
V tej dobe predstavovalo zaradenie do dialyzačnej liečby automaticky plnú invaliditu. Pani doktorka žila sama a jej práca bola aj jej koníčkom a prakticky jedinou zmysluplnou životnou náplňou. Pretože vedecké pracovisko, na ktorom pracovala, malo vtedy trochu výhradné postavenie, došli sme s jej ošetrujúcimi nefrológmi k záveru, že by snád predsa len bolo možné udržať pacientku v zamestnaní, aby nestratila vlastne to jediné, čo ju v živote tešilo. Pravdaže ani finančná stránka nebola nezaujímavá. Pri zlyhávaní obličiek je možné celkom presne spočítať, kedy ich kapacita klesne natoľko, že bude nutné začať s náhradnou liečbou – dialýzou alebo urgentnou transplantáciou. Pani doktorke zostával do kritického momentu ešte devätmesačný interval. Hovorili sme s ňou niekoľkokrát o prognóze, ale taktiež o tom, že by bolo dobré, keby si vybavila napríklad nižší pracovný úväzok, pohyblivú pracovnú dobu, alebo iné opatrenia, aby mohla – vo svojom záujme – aspoň čiastočne pracovať. Ona to vždy odkývala, takže my sme predpokladali, že si to vybavuje.
Na jeseň ju zavolali na chirurgické pracovisko, aby jej upravili cievnu spojku pre možnosť opakovaného napájania k umelej obličke. Priamo odtial prišla za mnou a plakala, že jej nikdy nikto nepovedal, ba ani nenaznačil, že ju čaká dialýza. Pritom ja sám som to s ňou preberal najmenej štyrikrát... Pani doktorka neklamala. Len vtedy veľmi úspešne zo svojho vedomia vypudila všetky informácie, ktoré jej podvedomie bralo ako ohrozujúce.
Ako s tým naložiť? Ak vieme, že ide sčasti o nevedomé procesy, vieme taktiež, že vyžadujú nejaký čas, kým ich naše nevedomie spracuje. Väčšinou niečo okolo šesť týždňov. Počas tej doby síce nebudeme len pasívne čakať, ale taktiež nie je dobré tlačiť na pílu. Do nevedomia je možné prenikať aj obkľukami. Predovšetkým je nutné, aby ste presvedčili dcéru, že sa môže plnohodnotne spoľahnúť na vašu podporu, ktorú jej budete poskytovať za každých okolností. Je treba rozlíšiť medzi osobou a jej možnými prejavmi.
Povedzte, že napriek tomu, že nesúhlasíte s tým alebo oným, máte ju stále tak rada, že by ste za ňu dýchala a že jej želáte, aby vyrástla a bola samostatná a šťastná.
Súčastne je nutné nevedomú obranu nahlodávať. Nie je treba ísť na konkrétnu situáciu, kde sa to zaseklo, ale skôr trúsiť poznámky na obecnej úrovni. Napríklad: Veľký arabský lekár Avicenna kedysi povedal: Sme tu traja, choroba, lekár a ty. Ku komu sa prikloníš, ten vyhrá. Milé dievčato, je dobré sa prikloniť k lekárovi, napriek tomu, že niekedy hovorí nepríjemné veci (Potom sa môže stať aj to, že oslovená odíde a buchne dverami, ale na to nesmieme reagovať, vyrieknuté bude pôsobiť).
Alebo: ľudia si často myslia, že keď urobia nejaké rozhodnutie, že ho nemôžu odvolať, pretože by stratili tvár. Ale mýliť sa je ľudské – a vedieť opraviť svoje rozhodnutia je úžasné. Koniec! Ďalej už nič. Len štuchnúť, trochu navrtať, ale nepokračovať, aby obrana ešte nezosilnela. A byť trpezlivá. Predovšetkým majte na pamäti, že pre ňu to je cesta krutým údolím utrpenia, dajte jej vedieť, že o tom viete a že ste na tej ceste s ňou.
Niekedy sa ma rodičia pýtajú, kedy je tá správna chvíľa začať znovu o všetkom viac hovoriť. Nejde to nadirigovať zvonka. Myslím, že by som sa buď spoľahol na empatiu (hovorí sa tomu aj intuícia), a taktiež by som požiadal o pomoc dorastového lekára či lekárku. On alebo ona nakoniec budú taktiež dôležití v ďalších postupoch ako neurológovia. Môžu pacientku pozvať na akúkoľvek prehliadku a tému otvoriť. Moja skúsenosť hovorí, že interval popretia rozhodne nie je kratší ako šesť týždňov, dokonca som si ho označil ako svoje šestonedelie, keď netlačím na pílu a obrazne povedané nosím polievku do kúta. To je minimálna doba, ktorú mozog potrebuje na to, aby sa mu nežiadúce informácie nejak usadili a prepojili. Nakoniec to je vo všetkých mýtoch, duchovných systémoch a rozprávkach: 40 dní a 40 nocí.
Všetci vám obom a ďalším podobne zasiahnutým veľmi fandíme a držíme palce!
Radkin Honzák, psychiater, ktorý väčšinu svojho profesionálneho života strávil prácou s telesne postihnutými, ktorým pomáhal toto trápenie psychicky uniesť.
zdroj: www.rskompas.cz
foto: ilustračné
Zdieľať na FB
Audia a videa