Pohyb a fyzioterapia - Počúvajte hlas svojho tela!

Pohyb a fyzioterapia - Počúvajte hlas svojho tela!

V pokračovaní rozhovoru s odborníčkou na SM MUDr. Ľubicou Procházkovou PhD, budeme hovoriť o potrebe pohybu a fyzioterapie pre psacientov s SM. Hlavne netreba zabúdať na to hlavné - čo spomíname aj v názve článku - počúvajte hlas svojho tela…

 V jednom z našich rozhovorov zaznelo, že rehabilitácia pre „esemkárov“ je dosť špecifická a fyzioterapeutovi nestačia iba všeobecné základy určené pre cvičiteľa. Sú u nás pracovníci, ktorí sú špeciálne vyškolení na rehabilitáciu „esemkárov“?

 Nie, nie sú!

rehab-1 Prečo?

 Lebo rehabilitačných pracovníkov je vo všeobecnosti málo, a  ak sú, tak pracujú v  súkromných centrách. V štátnych zariadeniach je ich ako šafránu. Mám na mysli tých, ktorých služby by mala preplácať poisťovňa. Okrem toho je tu ďalší problém - „esemkár“ potrebuje rehabilitáciu trvale, celoživotne. Ale ozajstných odborníkov, ktorí problematiku „esemky“ poznajú dôkladne, by sme mohli porátať na prstoch jednej ruky. „Až toľko“ je ich na Slovensku. Pravda, sú špecialisti v  kúpeľoch, ale tam predsa nechodia iba pacienti s  diagnózou SM. Mimochodom, „esemkár“ sa tam dostane raz za dva roky, ak vôbec. Veľmi nám chýbajú denné rehabilitačné centrá, do ktorých by pacienti mohli prísť, odcvičiť si to v kruhu rovnako postihnutých, a  najmä spolupracovať s cvičiteľom, ktorý sa veci rozumie. Tie však nemáme. Nemáme stacionáre, nemáme rehabilitačných špecialistov zameraných na pomoc „esemkárom“. Ak sa niekde niekto taký vyskytne, je to biela vrana.

 V čom je príčina tohto zlého stavu? Na Slovenku máme okolo 8 000 „esemkárov“ (stále pribúdajú noví pacienti) a tí majú svoj zväz a občianske združenie, sú tu kluby SM, centrá SM... Je je to široký front, ktorý by mohol vytvoriť tlak na ministerstvo zdravotníctva, školstvo, atď., aby vyškolili fyzioterapeutov so špecializáciou SM. Kde je chyba, že to tak nie je?

 Chyba je v tom, že veci sa nedotiahli do konca. Hrdíme sa tým, že máme SM centrá, ale tieto zariadenia vlastne nemajú takýto štatút. Ministerstvo im nedalo štatút centra, ktoré by malo určité právomoci a mohlo by pôsobiť ako skutočné centrum. Ja si to predstavujem tak, že je v ňom očný lekár, fyzioterapeut, psychológ a  aj urológ, pretože „esemkári“ mávajú veľmi vážne urologické problémy. Takéto centrá však u  nás neexistujú, pretože ministerstvo ich štatút nevypracovalo. Sú tu vytvorené akože centrá, ale sú to vlastne zariadenia s drahou biologickou liečbou. Vo vyhláškach sa hovorí o pracoviskách so zmluvami s poisťovňami na túto liečbu. Ale nepíše sa v nich, že je to centrum pre liečbu SM, ktoré by malo robiť výskum a malo by sa pacientom komplexne venovať. Chceli by sme tento problém znovu otvoriť, pretože je najvyšší čas vyriešiť ho. Keby taký štatút existoval, mohla by som povedať, prideľte mi fyzioterapeuta, musí tu byť psychológ atď., a vtedy by centrum bolo ozajstným centrom.

rehab-2 Situácia je, žiaľ, iná. U nás, na Kramároch, sme dlhé roky robili všetko takpovediac na kolene, takto sme liečili pacientov. Dnes už síce máme dve miestnosti, ale aj to je málo, už to nestačí, lebo pacientov pribúda, a podávame tu aj infúzie. A inde sú na tom ešte horšie. Máme personálne problémy, pretože dve sestry na 350 pacientov, ktorých ošetrujú, je menej ako málo. A  celkové počty sú ešte vyššie, pretože vo svojej databáze evidujem skoro 1 000 „esemkárov“, ktorí občas prídu prekonzultovať svoj stav s lekárom. Inými slovami povedané, na Slovensku chýba štatút centra, skutočného centra pre liečbu SM, ktorý by bol zakotvený vo vyhláške. Toto tam má byť. Kedysi, keď sa centra SM zakladali, z ministerstva prišiel na oddelenia prípis, v  ktorom stálo...“pretože máte centrum na liečbu sklerózy multiplex, zabezpečte ho personálne, materiálne aj priestorovo“. Bol to priamy pokyn prednostovi kliniky. Takýto papier skutočne existuje, ja ten prípis mám. Žiaľ, nič sa v tejto veci neurobilo !

 Takže teoreticky to bolo vyriešené, ale prakticky nie... A je tento problém vôbec riešiteľný? Vedeli si s ním dať rady napríklad v Česku či v Rakúsku?

 Určite je riešiteľný. Napríklad v Prahe je veľká klinika s centrom SM, v ktorom pracuje okolo 25 odborníkov. Z mimoeurópskych krajín má najväčšie skúsenosti Kanada, ktorá má veľa pacientov s  diagnózou SM. V  každom menšom mestečku existuje poradňa pre pacientov s  touto diagnózou alebo SM centrum. A  v  nich sa o  pacientov – v  rámci komplexnej rehabilitácie - skutočne vzorne a všestranne starajú. U nás však nie je problém iba samotná rehabilitácia, ale chýba nám aj sociálne poradenstvo. Naše zákony a  vyhlášky sú také, že pacient musí spĺňať určité – a dosť tvrdé - podmienky, aby mohol získať portujuce-dievcapreukaz zdravotne postihnutej osoby. Je zdravotne postihnutý, pretože má chorobu, ale v  ohodnotení musí mať vyšší stupeň, aby mu dali papier, že je zdravotne postihnutý. Lebo to, že má „esemku“ vraj ešte nie je dôvod na získanie spomínaného preukazu. A žiaľ, to je diagnóza, keď je človek ako na hojdačke – jeden deň sa cíti dobre, druhý je na tom veľmi zle. Pacienti majú problémy cestovať dopravným prostriedkom a uvítali by, keby mali možnosť zaparkovať vedľa zdravotného zariadenia. Samozrejme, s  preukazom zdravotne postihnutej osoby. Ale tak to nie je. Existuje viacero problémov, ktoré treba v rámci ministerských vyhlášok dotiahnuť. Predovšetkým treba pacientom s SM uznať, že skutočne sú zdravotne postihnutí. Pochybujem, že by sa to zneužívalo, pretože ľudí s „esemkou“ v rámci Slovenska nie je až tak veľa. Takže keby z nich polovica dostala spomínaný preukaz, tento štát neschudobnie. Mimochodom, koľko je takých, čo takéto problémy nemajú a predsa ho vlastnia.

 Pohyb je pre ľudí zdravý nielen po telesnej, ale aj po duševnej stránke. Sem tam sa objavia správy, že „esemkári“ zvládli dokonca aj veľmi náročné horské túry (Kilimandžáro, Aljaška, Himaláje atď.). Môže si pacient s SM vo všeobecnosti dovoliť takéto náročné výlety, ktoré zaťažujú zdravých ľudí, o chorých ani nehovoriac?

 Môžu si to dovoliť. Ak to berú psychicky pozitívne, tak je to v poriadku. Mám pacienta, ktorý bol pred pár rokmi v Kanade, v oblasti, kde bola zimná olympiáda, a s partiou bicyklistov zdolal tamojšie kopce. Isteže, „esemkári“ by nemali prepínať svoje sily, ale existujú príklady, že dokonca môžu robiť špičkový šport. V  severských krajinách pacientka s  SM pretekala v sánkovaní. A vďaka športovaniu sa výrazne zlepšil jej zdravotný stav. Koniec koncov, takéto príklady nemusíme hľadať v zahraničí, máme ich aj doma. Naši pacienti s diagnózou SM sa zúčastnili paralympiády a  dosiahli tam dobré výsledky. Na Slovensku máme strelca, ktorý je veľmi úspešný, na súťažiach paralympionikov získava popredné umiestnenia.

 „Esemkári“ sú však neraz veľmi unavení, vyčerpaní a vtedy o pohybe či športe asi nepremýšľajú. Ale majú aj svetlejšie chvíľky, keď sa im život trochu upokojí. Takže pohyb by mal byť trvalou súčasťou ich života?

 Rozhodne áno. Nemusí to byť náročný šport a už vôbec nie extrémny. Stačí trebárs desaťminútové rozcvičenie tela. To pomôže a  zvládne ho akokoľvek unavený a  zdecimovaný pacient. Hovorím, že niekedy je pre pacienta väčší problém naštartovať sa na cvičenie, ako samotné cvičenie. Ale ak si to „esemkár“ dá do svojho denného režimu, potom už o ňom nerozmýšľa, pretože vie, že ak to či ono musí spraviť, tak to urobí. Ale sme ľudia, a ako takí sme dosť leniví. Radi hľadáme rôzne výhovorky - dnes som veľmi unavený, tak nebudem cvičiť, urobím to zajtra. Ale zajtra to zase neurobím, pretože... Existuje jeden krásny názov na obchádzanie povinností – prokrastinácia. Ten milujú tí, ktorí sa držia zásady: Čo môžeš urobiť dnes, môžeš spraviť aj zajtra či neskôr! Nie som lenivá, ale dnes prokrastinujem! To vyzerá vznešenejšie ako tvrdiť, že som unavená...

 Pohyb je veľmi dôležitý. Tí, čo sa pohybujú, sa dožívajú vyššieho veku a  „esemkár“ ho potrebuje, pretože jeho svaly ochabujú, a svalovú hmotu treba sústavne udržiavať. Pacient s diagnózou SM by aj sám mal pre seba niečo urobiť, nemal by sa spoliehať na to, že lieky a doktor ho vyliečia. Musí aktívne pristupovať k liečbe a  hoci maličkosťami, ale vedome, ju podporovať a znásobovať jej účinok. Mal by pristupovať aktívne k pohybu, aktívne k stravovaniu, aktívne k životu, ktorý môže byť kvalitnejší aj vďaka maličkostiam.

 

Zhováral sa: Ľubomír Stanček

         Zdroj: SKOMPSOM

           foto: ilustračné

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
1 + 4 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."