Telo a duša sú nedeliteľný celok – jednoliaty systém, v ktorom sa prelína všetko, čo žijeme a zažívame v našich životoch. Naše telá majú emočnú pamäť a schopnosť vysielať správy o stavoch našej psychiky a symbolizovať to telesnými prejavmi.
Ak sme šťastní, lepšie myslíme, pracujeme, cítime. Lepšie fungujú aj naše zmyslové orgány. Medicína na tieto dva spojené systémy dlho nazerala oddelene. Až v posledných rokoch prichádza k slovu takzvaná celostná medicína – psychosomatický prístup v liečbe pacientov so širokým spektrom diagnóz. Zo somatického pohľadu liečime liekmi len jednu časť – telesnú. Človeka však treba v zmysle psychosomatického náhľadu vnímať komplexne. Čo to je psychosomatika? Všimnime si, ako často vo verbálnej komunikácii prepájame naše psychické vnímanie situácií s fyzickými, telesnými vnemami. Často používame obľúbené príslovia typu: mať niekoho či niečoho plné zuby, nemôcť niekoho ani cítiť či vidieť, nemôcť niektoré situácie ustáť... Ak sa zameriame na fyzickú rovinu našich verbálnych výpovedí, môžeme napokon prísť k záveru, že sme skutočne v inkriminovanom období mali problémy so zubami, so zrakom, bolesti chrbta či kĺbov. Ponúka sa tu zrejmá súvislosť, ako naše telá citlivo a múdro vnímajú prežívané situácie.
PREČO LIEKY NIEKEDY NESTAČIA?
Liečime telo, ale v psychickej rovine k liečbe nedochádza. Telo dostáva najlepšiu možnú starostlivosť, avšak duša zostáva neošetrená, oddelená od nášho fyzického JA. Medikácia síce zaberá, kvalita liekov je dnes predsa na veľmi dobrej úrovni, napriek tomu liečba len potlačí symptómy choroby. Výsledkom sú opakované relapsy, zhoršenie choroby a príznakov. Ako chorí sme často pasívnymi konzumentami liečby a vnútorne aktívne nespolupracujeme s telom, ktoré si liečime. Žijeme v našich hlavách akoby odstrihnutí od tela. Svoje telo a jeho potreby si často uvedomujeme iba prostredníctvom ochorení, keď už telo samotné vysiela správy o našom preťažení. Hneváme sa na vlastné telo, namiesto toho, aby sme sa mu vnútorne s láskou prihovorili...
Byť v kontakte so svojím telom a citlivo mu načúvať je základným pilierom nášho zdravia. Telo je múdre, dobre pozná svoje limity a často nás na ne upozorňuje – my mu však nenačúvame. Naša psychika i telá sú preťažené každodenným stresom, ktorý sa už stal bežnou súčasťou našich životov. Nečudo. Stále sa zvyšujú nároky na naše vzdelanie, na pracovné výkony, pribúdajú problémy v osobných i pracovných vzťahoch, existenčné problémy. Mnohí z nás sa nenaučili úprimne smiať, plakať, hnevať sa, adekvátne vyjadrovať svoje emócie. Sme v zajatí vzorcov a strachu z toho, čo si o nás druhí pomyslia, že prejavovať emócie sa nesluší, zatni zuby a vydrž, neplač. To všetko si vyberá daň v podobe narušeného zdravia. A pritom plač je úžasné antidotum (protijed). Napriek tomu, že je zdravý, navonok si slzy nedovolíme. Nie vždy je zrejmý dôvod plakať. Ako spúšťač môže niekedy zapôsobiť film, a my nechápeme, prečo nás dojíma vymyslený príbeh. Často utešujeme priateľov či príbuzných, keď plačú a hovoríme im: neplač. Je to však len obrana voči svojmu vlastnému plaču či potrebe plakať a zdieľať smútok. Zdá sa nám, že sme slabí a bezmocní. Avšak práve schopnosť plakať nám umožňuje uvoľniť nahromadenú negatívnu energiu, potlačené emócie, ktoré vychádzajú von z tela najprirodzenejšou cestou. Je veľa pocitov, ktoré sa len ťažko verbalizujú, zato sa z nich dá vyplakať. Plač prináša emočnú očistu, plačom sa čistí duša. Psychoterapia poskytuje legalizáciu potlačených pocitov krivdy, trápenia, zloby, ale aj potlačené radosti zo života, k čomu prichádza pri dlhodobom trápení, či v niektorých prípadoch ako dôsledok priveľmi direktívnej výchovy. Psychoterapia učí plakať aj radovať sa, zjednodušene žiť zdravo. Objavovať svoje skutočné emócie, skutočné potreby. Odmietať implantované vzorce, ktoré sa v živote neosvedčili a nahrádzať ich novými, prínosnými spôsobmi správania a aktívneho prístupu. Psychoterapia môže naučiť zmenám v komunikácii s okolím, naučí odpúšťať nielen tým, čo nám ublížili, ale predovšetkým sami sebe.
PRIVEĽA NÁROKOV NA SEBA
Opakovane zažívam smútok z neskutočných nárokov, aké majú na seba pacienti so sklerózou multiplex. Čo všetko si nedokážu dovoliť či odpustiť. Nedá sa zjednodušiť, čo je pre pacientov s touto diagnózou špecifické, avšak prítomnosť vysokých nárokov na seba samého sa skutočne prehliadnuť nedá. V prípade, že ochorie celkom mladý človek, neraz sa ako spúšťač choroby objaví práve vysoká miera stresu: maturity, prijímacie skúšky na vysokú školu, náročné skúškové obdobie. A o niečo neskôr rozchody, rozvod, pracovné preťaženie. A k tomu všetkému nemáme na nič čas. Od detstva nás formujú požiadavky byť najlepší, prvý. NIEČO DOSIAHNUŤ, NIEKAM TO DOTIAHNUŤ. Škoda, že s podobnými odporúčaniami sa neučíme aj ako dosiahnuť pocit šťastia, ako relaxovať, radovať sa. Byť iba sami so sebou. Jedným z dôvodov, prečo svojich pacientov so sklerózou multiplex učím relaxačné techniky, je práve chronický nedostatok času na seba. Paradoxne, aj pacienti, ktorí sú práve práceneschopní, tvrdia, že nemajú čas relaxovať. Toľko toho od našich tiel chceme, toľko vyžadujeme, toľko musíme zvládnuť, no nemáme čas svojmu telu načúvať. Pomôcť môže celý rad relaxačných techník ako vizualizácie či meditácie. Obzvlášť rada trénujem s mojimi klientmi Jacobsonovu progresívnu relaxáciu, ktorá je zameraná na prácu s telom, na jeho hlboké uvedomenie a prežívanie. Je to typ relaxácie, kedy sa myšlienky upriamia na telesné prežívanie a telo aktívne pracuje. Metóda striedania maximálneho napätia a následného uvoľnenia (relaxu) v rôznych častiach tela je účinná pri psychickom a fyzickom napätí, ktoré sprevádza depresívne stavy i stavy úzkosti. Odpočinok pri relaxácii je účinným mechanizmom emočnej očisty, akýmsi reštartom z preťaženia. Relaxovať znamená chvíľu nereagovať, odpútať svoje myšlienky od emócií, nálad, od vonkajšieho diania. Pri úspešnej relaxácii sa nám darí byť vo svojom zdravom strede, v mieste, kde môžeme nájsť zásobáreň energie. V mieste, kde sme si sami sebe najbližšie.
NEMOC A MOC
Jacobsonova progresívna relaxácia je pre pacientov so sklerózou multiplex zvlášť prínosná v tom, že sa aktívne naučia ovládať a uvedomovať si všetky časti svojho tela a získavajú tak nad ním MOC, čo je opak nemoci. Som presvedčená, že telo tak následne môže lepšie reagovať na medikamentóznu liečbu – práve vďaka spojeniu somatickej a psychickej roviny. Často svojim pacientom hovorím, že je dôležité prebrať vedenie nad svojím telom, byť v liečbe aktívny. Vnútorne, z vlastného rozhodnutia. Že skleróza multiplex sa tak môže stať iba diagnózou, a to či z nej učiníme MOC či NEMOC je naše vnútorné rozhodnutie. Nerada by som bola, keby toto niekto pochopil tak, že sľubujem svojim pacientom zázračné uzdravenie. Nie je to tak, iba sa snažím o aktívny prístup k liečbe, v rámci ktorého zostáva psychoterapia podporou vo všetkých ťažkých životných situáciách. Nástrojom, ktorý pomáha prehodnotiť doterajší život, môže pomôcť zmeniť naše myšlienkové mapy, naše prežívanie. Som presvedčená, že našou životnou úlohou je byť šťastný. Budovať a udržiavať svoju vitalitu, životnú energiu. Nemoc je symbolom toho, čoho sa nám dostáva priveľa alebo toho, čo nám naopak chýba. Je odtokom životnej energie, vyjadrením nedostatku sebalásky, nedostatku odpočinku, prijímania cudzích, nevlastných vzorcov správania, ktoré pre nás nie sú vhodné a, naopak, nás brzdia a blokujú.
MÁM SKLERÓZU MULTIPLEX...
Psychoterapiu považujem za veľmi dôležitú, zvlášť v prvej fáze ochorenia, bezprostredne po oznámení diagnózy. Pacient prechádza piatimi fázami možných reakcií. ktoré spracovala americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová. Jej model je známy ako „Päť fáz smútku“, ktorý sprevádza oznámenie o vážnej zdravotnej diagnóze, spracovanie traumatických zážitkov alebo mimoriadne životné straty. Tieto fázy nemusia prebehnúť chronologicky ani kompletne. Vo svojej praxi sa tiež často stretávam s potlačením faktu závažnosti choroby, niekedy dokonca až po dlhšej dobe od oznámenia diagnózy (môže to vyvolať napríklad ďalší atak choroby).
Reakcia na oznámenie a prijatie informácie o chorobe sú jedinečné rovnako ako človek, ktorý ich prežíva. Niektoré z fáz nemusia nastať, iné môže pacient prežívať stále dokola.
POPRENIE
V prvej fáze má napríklad pacient fantázie, že mohlo prísť k zámene výsledkov vyšetrení. Odmieta fakt, že by mohol byť chorý: „To sa nemohlo stať mne, to musí byť omyl.“ „Veď sa cítim zdravý“. Popieranie skutočnosti je iba dočasným obranným mechanizmom, šokovou situáciou, ktorá môže trvať rôzne dlho. V tomto období považujem za dôležité s pacientom hovoriť o možnostiach liečby, pomôcť mu prijať fakt choroby, znížiť psychické i fyzické napätie a vznikajúcu a rastúcu úzkosť.
HNEV A AGRESIA
Druhú fázu sprevádzajú otázky typu: „To nie je fér, prečo práve ja? Prečo sa mi to stalo? Kto za to môže?“ Pacient už obvykle fakt o svojej chorobe prijal, uvedomuje si ju. Popieranie už nemôže pokračovať. Táto fáza kladie vysoké nároky na personál lekárov aj ostatných ošetrujúcich osôb. Môže sa vyskytnúť nechuť a odpor k spolupráci s lekármi a inými zdravotníckymi pracovníkmi. Psychoterapia by v tejto fáze mala podporovať ventiláciu agresie, avšak vhodne smerovanú. Z psychosomatického náhľadu predstavujú autoimunitné choroby, akou je aj skleróza multiplex, istý typ „autoagresie“. Hnev smeruje dovnútra tela. Avšak hnev či agresivita by nemali smerovať na tie časti tela, ktoré práve postihol atak. V tejto fáze je v tele priveľa napätia, rovnako ako emočného, tak psychického. Súčasne je obdobie, keď sa atak choroby prejaví, vhodné na rozhodnutie chorobe sa postaviť – nasmerovať energiu na uzdravenie a spolupracovať na liečení.
DOHADOVANIE
Tretia fáza sa nesie v znamení rozhodnutia urobiť či podstúpiť čokoľvek, čo by strašiaka „skončím na vozíčku“, vyradilo z hry. Pacienti sa upnú k želaniam typu vychovať deti, otehotnieť, dožiť sa vnúčat. Urobili by čokoľvek, aby získali ďalšie roky zdravého života s minimálnym obmedzením. Mnohí z nich sa obracajú k alternatívnym spôsobom liečby, k viere v boha či iným spirituálnym sféram. Dochádza k licitovaniu o výmene životného štýlu za zdravý život. Najčastejšie práve v tejto fáze prichádzajú pacienti na psychoterapiu a sú otvorení a nastavení na aktívnu spoluprácu urobiť niečo so svojím životom. A ja ako terapeutka som vďačná aj za nich, že si namiesto pitia zázračných bylín a praktizovania šamanských rituálov zvolili psychoterapiu.
Platón: „Zdravie je naplnením lásky medzi orgánmi tela.“
DEPRESIA
V štvrtej fáze prechádzajú pacienti od pocitov rezignácie a stále trvajúcej únavy, ktorá je pre pacientov s týmto ochorením typická, až po ľahké či stredne ťažké depresívne stavy. Sprevádza ich plačlivosť, uzavretosť, zamĺknutie a pocity permanentnej úzkosti či masívny panický atak. Pocity strachu a beznádeje sa vyskytujú pri silných opakovaných atakoch, kedy sa telo a duše nestačia zregenerovať. V tejto fáze treba často do starostlivosti o pacienta zapojiť odborníkov z psychiatrie. Medikáciu formou antidepresív treba nasadiť tam, kde nefungujú psychoterapeutické prostriedky ako rôzne relaxačné techniky, jogínske predýchavanie úzkosti, kognitívno-behaviorálne techniky a iné ďalšie psychoterapeutické prístupy. Ideálna je spolupráca ošetrujúceho neurológa s psychoterapeutom, prípadne psychiatrom. Psychofarmaká môžu pôsobiť súbežne s psychoterapeutickými prístupmi a navzájom tak zvyšovať svoju účinnosť. Často sa stretávam s odporom k psychiatrickej medikácii, kedy musím vysvetľovať účinnosť antidepresív ako podporného lieku a bojovať tak so stále pretrvávajúcim dogmatickým prístupom k depresii. Pritom v starostlivosti o depresívneho pacienta je legalizovať a prijať pocity spojené s depresiou dôležitou fázou smútku, ktorý musí prirodzene prebehnúť. V rámci prežívania smútku je dobré o pocitoch strachu hovoriť. To najhoršie, čo môžu príbuzní urobiť, je odporúčať pacientovi v depresii aktivity na rozveselenie. Prežitím a neblokovaním obdobia smútku môže, naopak, nastať piata fáza.
ZMIERENIE
Akceptácia diagnózy predstavuje zmierenie s chorobou a umožňuje racionálne zhodnotiť situáciu. Prichádza k dôležitému psychickému uvoľneniu a odblokovaniu bariéry, ktorá komplikuje aktívny prístup k liečbe. Pacient začne spolupracovať a terapeutický proces dostáva pozitívny náboj. Pacienti sú odhodlaní meniť doterajší spôsob života, aktivizujú svoje duševné a fyzické sily. Venujú sa koníčkom, menia sa ich vzťahy a začínajú mať radi svoje telo. V nemocnici Královské Vinohrady v Prahe poskytujem psychoterapiu formou individuálnych stretnutí, kedy sa venujem iba jednému klientovi. Až keď má záujem, ho začlením do psychoterapeutickej skupiny. Takto môžu pacienti spoločne zdieľať skúsenosti so zvládaním svojho ochorenia. Chcela by som poďakovať farmaceutickej firme TEVA, za vizionársky krok umožniť psychoterapiu pacientom s sklerózou multiplex na neurologickom oddelení nemocnice Královské Vinohrady, ktorú majú vďaka tejto podpore bezplatne k dispozícii. Všetkým svojim pacientom ďakujem za otvorenosť a za to, ako sa statočne snažia zmeniť nemoc na moc, a aj za rozhodnutie zmeniť svoje životy k lepšiemu. Verím, že aj v budúcnosti ostane psychoterapia všetkým pacientom s diagnózou sklerózy multiplex k dispozícii.
Zdroj: Bedeker zdravia 3/2016, Autorka: Bc. Karin Řeháková, Na titulnom foto: autorka
Zdieľať na FB
Audia a videa