Cesty kráľov

Cesty kráľov

Dnes Vám prinášame zaujímavý článok - rozhovor s psychoterapeutkou na tému: "Ako to vidia muži." Aj keď sa psychoterapeutka Renata (Malinová) Schubertová (obr. dolu) najskôr trochu bránila rozhovoru na túto tému, pretože sa stretáva s menším počtom mužov než žien, nakoniec sa ukázalo, že sú to muži nesmierne zaujímaví. Tí, ktorí si našli svoju cestu odvážnych rytierov a silných kráľov. A Renata (Malinová) Schubertová o nich dokáže veľmi pekne rozprávať.

malinova2Pre niektorých mužov je obtiažne sa s príchodom SM vyrovnať. Ako to vidíte vy zo svojich skúseností s pacientmi?

 

Keď si spomeniem na príbehy mužov s diagnózou SM, s ktorými som sa stretla, všetci sa s chorobou vyrovnali a našli si novú životnú cestu. Ženy majú v niektorých ohľadoch ľahšiu situáciu, pretože majú bohatšiu a lepšie prepracovanú sieť sociálnych kontaktov a majú s viac ľuďmi užšie vzťahy. Môžu sa u týchto priateľov vyspovedať, zrútiť sa, takže tou sieťou neprepadnú až na dno. Muži majú tiež okolo seba priateľov, ktorí tvoria ich podpornú sociálnu sieť, ale akosi sa nehodí, aby sa do nej položili. Nie je to z ich pohľadu spoločensky prijateľné. Jeden klient svoj prvý pocit z SM vyjadril veľmi pekne: „Ja som mal mnoho plánov so svojim životom a SM mi do toho hodila vidly. Úplne mi tie plány prestavala alebo zrušila.“ Je omyl myslieť si, že keď mám SM, všetko je v háji. Mužom ale logicky v prvých dňoch po oznámení diagnózy defilujú hlavou presvedčenia ako: už nebudem silný, už nebudem zarábať, už nebudem oporou, už rodinu neuživím, už nebudem hrdina. Tá prvá fáza vyrovnávania sa s SM je o uvedomení si, že to tak nemusí byť, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Mužovi toho ešte mnoho zostáva.

 

Vrátim sa ku klientovi, o ktorom ste sa zmienila. Ako prešiel tou prvou fázou vyrovnávania sa s SM a ktorú ste v jednom našom rozhovore nazvala „mixér“?

 

Hnevom. Zatiaľ čo dievčatá väčšinou plačú, chlapi to potrebujú vybúchať.

 

Mali by sme odkázať partnerkám, že muži sa potrebujú najprv vybúriť, skôr ako chorobu príjmu, aby na to boli pripravené?

 

Napadá mi, že muži možno potrebujú psychoterapiu viac, pretože doma si tie emócie nemôžu dovoliť pustiť. Mnoho mužov sa ale ostýcha ísť do terapie, pretože v našej spoločnosti nie je prijateľné, aby muži žiadali o pomoc. Pokiaľ ale muž príjme podporu odborníka, obvykle sa časom ukáže, že tá agresivita je pozitívnou silou, ktorá mu pomôže nájsť nový životný smer. Ak si spomeniem na toho klienta tak sa najprv hneval na celý svet, na mňa, lekára, všetko bolo zle a projekt domu, ktorý staval pred ochorením, hodil do krbu. Keď vykričal všetky svoje zranenia, priniesol nový projekt domu a pre mňa tento projekt symbolizoval nielen dom, ale aj novú cestu hrdinu. Aj keď bol vo veľmi dobrom zdravotnom stave, rozhodol sa postaviť bezbariérový dom, nie do výšky, ale do šírky, záhrada nebola terasovitá, ale rovná, interiér bol tiež vyriešený inak než v pôvodnom pláne. Opäť teda niečo so zaujatím tvoril, zasa mal záľubu v stavaní ako predtým, ale postavil to úplne inak - a to sa mi veľmi páčilo. Možno tu máme obraz, ako to urobiť aj v živote.

 

Našli by ste ešte nejaký príklad muža, ktorý sa so svojou chorobou dobre vyrovnal?

 

Napadá mi ešte jeden môj obľúbenec. V jeho prípade bolo veľmi dobre, že mal veľkú podporu rodiny. Pred vypuknutím choroby to bol doslova majster svojho života, taký ten férový rytier, ktorý dokáže mnoho vecí. Prvý atak choroby bol dosť silný, a keď som ho stretla, bol úplne zrútený. Na prvú návštevu s ním ku mne prišla manželka. Ich vzťah pôsobil ako mnohoročné dobré manželstvo, kde témy ako „neopustíš ma?“, „nebudem ti visieť na krku?“ nemajú vôbec miesto. Jediný postoj, ktorý som mohla prečítať, bol „pomôžeme si v dobrom aj v zlom“. Tá pani mu nemohla reálne pomôcť, najväčší kus práce čakal na neho, ale pomohla mu už tým, že úplne racionálne dohovorila termíny našich sedení a na terapiu ho, pokiaľ bolo treba, aj doviezla.

 

cesty-kralovAko prebiehala vaša spoločná práca?

 

Tento muž urobil v terapii veľký kus práce a dnes je z neho opäť rovnaký rytier ducha, ale jeho život sa odohráva trochu na inom javisku. Spočiatku bol prekvapený, že prvýkrát vo svojom živote dokáže o sebe hovoriť, povedať nahlas, ako ho všetko štve, ako ho to bolí, ako sa bojí. Prvýkrát v živote skúsil prehovoriť, pomenovať všetko, na čo sa roky nepozrel. Jedného dňa mi hovorí: „Ja vám tu hovorím také veci a vy ani nemrknete okom?“ Bolo zaujímavé, ako automaticky čakal odsúdenie, zdesenie alebo niečo podobné. Naraz si viac uvedomil, že ďaleko viac záleží na tom, čo je zač, než na tom, čo si myslia ostatní. Potreboval sa pozrieť na svoj život s väčším nadhľadom. Raz mi povedal: „Ja hlupák som sa drel ako šialený.“ Mnoho z toho, čo potreboval vyčistiť mal spojené s hnevom, stým, že vo firme si vo veľa veciach nechával skákať po hlave, a vlastne až choroba mu pomohla nastaviť si lepšie vlastné hranice. Uvedomil si, že je vo svojej práci tak dobrý, že si môže aj trochu diktovať podmienky. Uvedomil si viac svoju cenu. Prebudoval si spôsob práce, ubral v rôznych fyzických aktivitách, vo všetkom zvoľnil, ale neopustil to. Tiež urovnal vzťahy v rodine, a to v tom zmysle, že pustil manželku viac k spolupráci, nemusel byť na veľa vecí sám, ich vzťah už predtým bol o vzájomnej úcte a teraz sa táto kvalita v ich vzťahu ešte prehĺbila.

 

Ak hovoríme o týchto rytieroch ducha, ktorí nechcú v rodine stratiť tvár, je pre nich dobrá cesta doma nekričať a ísť napríklad na terapiu?

 

Jedna z ciest. Ďalšie môžu byť nové koníčky, záujmy, nová partia kamarátov, ale jednou z ciest môže byť tiež tiež alkohol. Sú cesty prospešné a cesty neprospešné vedúce do pekiel.

 

Ak ostanem ešte pri počiatku choroby, pri tej panike, strachu, čo by mal muž pre seba urobiť, aby to všetko zvládol?

 

Nechať to prebehnúť. Dobre sa všetko posúva a uzdravuje tam, kde ľudia vedia komunikovať o komunikácii. Nie vždy to dokážu. Viem, že pre muža je ťažké to priznať, ale je dobré povedať: teraz som na tom tak a tak, cítim sa zranený, budem asi niekedy protivný, prosím  vás neberte si to osobne, som v šoku, kopem okolo seba, ale nie je to o vás. Vedieť komunikovať o tom, čo sa deje, je niekedy ťažké a v tom by mohla terapia tiež pomôcť.

 

Môžu nejako pomôcť mužom aj partnerky?

 

Áno. Sú ženy, ktoré vedia veci pomenovať miesto mužov, vedia vycítiť, keď je spor o niečom inom, než o čom sa navonok hovorí. „Hneváš sa, pretože sa necítiš dobre, ale nie je to o tom, že som rozvarila knedličky.“ Dôležité je tiež, aby sa ženy vedeli aj brániť, pretože to nie je osobné, aby trvali čo najviac na tej pôvodnej norme komunikácie vo vzťahu. Isteže sa veľa vecí zmení, ale ten vzťah predsa nie je o tom ako rýchlo človek chodí, to je predsa úplne o niečom inom, keď sa budú partneri starať o kvalitu vzťahu, zostane to v rovine toho podstatného. Netvrdím, že choroba a príznaky niesu nedôležité, ale kvalita vzťahu sa skladá z viac ingrediencií, ktoré tvoria jeho bohatstvo. Pokiaľ sa niečo nedarí, môže pomôcť aj terapia – a tu môžu ženy tiež svojich mužov taktne postrčiť.

 

praca-invalidnaVeľká téma pri mužoch je práca, ale aj nová životná cesta za iných podmienok. Ako to robia vaši muži?

 

Uberú, zvoľnia, prácu nastavia v inom režime. Ťažšie je, keď niektorým pacientom choroba znemožní pokračovať v práci, zarábať peniaze. Potom sa to „lovenie mamutov“ presunie na partnerku. Verím na seba-uzdravujúce mechanizmy, ktoré má každý z nás, ale toto je pre muža tak ťažká situácia, že tu je na mieste, či je problém, vyhľadať psychiatra. Je to veľmi ťažké preto, že aj ženy môžu mať pocit, že muža nejako degradujú, potom sa to vo vzťahu zamotáva v rôznych rovinách – a to obvykle nevyriešite doma v kuchyni. Sú ale aj rodiny, ktoré to vedia nad kávou vyriešiť. V zásade však platí: Tam, kde bol vzťah dobrý, tak do rodiny síce príde kríza, ktorou prejdú, ale vyjdú z nej možno aj bohatší. Tam, kde vzťah prestáva fungovať, tak sa krízou ešte viac okorení, alebo sa vzťah rozpadne, aj keď spolu partneri ešte bývajú, alebo sa rozídu.

 

Čo môžu robiť tí, ktorým sa vzťah rozpadol? Alebo tí muži, ktorí boli sami už pred vypuknutím choroby?

 

Poznala som iba jedného mladého muža, ktorý bol vtedy osamelý. Ten sa naopak počas choroby neskutočne posunul. Z detskej izbičky u rodičov sa dopracoval až ku dnešku, keď sa práve v týchto dňoch podpisuje s partnerkou na bezbariérový byt. Takto sa vyšvihol.

 

A ako to urobil?

 

Asi na začiatku volal o pomoc, pretože bol bezradný. Dostal sa do podpornej siete psychoterapie, fyzioterapie atď. Veľmi mu pomohla pacientská skupina, ktorá ho povzbudzovala, vďaka tomu dostal chuť do života, zmobilizoval sily a odrazil sa odo dna.

 

A práve tá mobilizácia síl ma zaujíma. Ako to urobiť?

 

Pre mužov, ako tých „silných“ je to horšia situácia, pretože bez zrútenia sa väčšinou ťažko pohnú dopredu. Nejde o to položiť sa do toho zrútenia, zložiť zbrane, ide o to zastaviť sa na chvíľu, ľahnúť si, vydýchnuť. To mnohí neurobia. Stále všetko tlačia pred sebou, stále a stále, takže toho nesú ďaleko viac než tí, ktorí sa na chvíľu zastavili, dovolili si to, všetko na chvíľu pustili, alebo im niekto pomohol to urobiť. Pretože vo chvíli, keď všetko na chvíľu pustíme, môžeme sa pozrieť na to, čo všetko dokážeme. Každý je v niečom úžasný, niečo vie, každý je v niečom macher. A takto to môže znovu vidieť. Ale keď človek toho nesie veľa, vrátane strachu, paniky, má úplne nerealistický pohľad na vec. Tak to nemôže nikam dotiahnuť. Myslím, že pre chlapov je najdôležitejšia veta: „Dovoľte si to!“ To je samozrejme pre nich ťažké urobiť. Ale keď sa pozerám dnes na tých mužov, ktorí si to dovolili, tak nakoniec zvíťazili.

 

Celú dobu tu hovoríme o statočných rytieroch, z ktorých sa opäť stanú silní králi. Keby sme náš rozhovor zhrnuli, ako sa z muža, ktorý už ničomu moc neverí, ktorému sa rúca svet, opäť stane silný kráľ?

 

Najskôr sa musí aspoň na chvíľu zastaviť a urobiť si jasno, čo sa v jeho svete skutočne deje. Je dôležité, aby prebehlo to triedenie, zaškatuľkovanie, pomenovanie hodnôt, priorít, toho, čo končí, ale aj toho, čo začína. Toho, čo môžem a čo nemôžem, čo dokážem, v čom som najlepší, aké cesty tam vedú. To je cesta mužov, muži potrebujú všetko vidieť a urovnať. To je prvá časť. A potom tam je druhá časť, to sú pocity. A pocity všetky tie roztriedené časti života zafarbia buď do deštrukcie, alebo do víťazstva. Ak sa rytierovi podarí tie deštruktívne pocity vidieť, pomenovať a vyčistiť, čo vyžaduje veľkú dávku odvahy, tak potom sa môže oprieť o to, čo vníma ako pozitívne, a vydať sa na cestu silného rytiera či kráľa.

 

                                                                                                                            zdroj: www.rskompas.cz

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
2 + 4 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."