Telo aj duša potrebujú rovnakú starostlivosť

Telo aj duša potrebujú rovnakú starostlivosť

MUDr. Jane Hofschnaiderovej bola diagnostikovaná SM pred 12 rokmi. Jej lekárskou špecializáciou je psychiatria. Medzi jej pacientmi sú aj ľudia s diagnózou SM. Preto sme sa spolu pozreli na SM očami pacientky aj lekárky a rozprávali sme sa aj o tom, kedy môže človeku s SM pomôcť psychoterapeut a kedy a prečo je dobré vyhľadať psychiatra.

Ako môžu lekári pacientovi pomôcť v prvých dňoch choroby, aby túto situáciu zvládli?

 

Veľa ľudí je v šoku, keď sa dozvedia o svojej chorobe. Neurológ určite môže okrem liečenia pacientovi ponúknuť aj podporu psychológa, ak ho má SM centrum k dispozícii. Na počiatku by mohlo od neurológa zaznieť, že lekár chápe, ako je to pre pacienta ťažké vziať takúto informáciu vôbec na vedomie. Môže mu dať informačné brožúry o SM, aby si ich pacient mohol v kľude prečítať, premýšľať o nich a pri ďalšej návšteve sa opýtať na to, čomu nerozumie. Súbežne by mala prísť ponuka psychologickej podpory. Nie každý chce, môže, alebo je schopný o tom hovoriť doma, a aj tak si v tom, čo mu beží v mysli potrebuje urobiť poriadok. Dôležité ale je, aby psychológ, ktorého si pacient zvolí, mal o SM dosť informácií.

 

terapiaPrečo je to také dôležité?

 

Pretože ako každá choroba, aj táto má svoje špecifiká. Psychológ alebo psychoterapeut, ktorý ich pozná, vie lepšie na čo sa pýtať. Naviac – ako v mnohých medicínskych oblastiach, aj liečba tejto choroby rýchlo napreduje a keby sa psychológ riadil len tým, čo sa naučil pred dvadsiatimi rokmi v škole, mohlo by sa stať, že by sa pred pacientom zmienil aj o odporučení, ktoré vďaka novej liečbe už neplatí. Na druhú stranu žiadny človek v dobe, keď sme tak zahltení informáciami, nemôže vedieť všetko o všetkom.

 

Ako ste sa vyrovnávali so správou, že máte SM?

 

Vyrovnávala som sa s tým samozrejme ťažko, ale pretože mám vedomosti, ktoré mám, tak som si okamžite zariadila psychoterapiu. Moja psychoterapia bola dosť kuriózna, pretože som výborne spolupracovala, ponúkala som náhľady, interpretácie a pani psychologička ma za to chválila. Pri spätnom pohľade tieto stretnutia boli pre mňa trochu zbytočné, pretože nakoniec ten podstatný proces menovaním starého, nového, možností a riešení prebehol hlavne v mojej hlave. Ale nie každý to môže takto urobiť. Všeobecne si teda myslím, že je dobré, keď pacient vyhľadá psychológa, pretože ten mu vďaka svojim znalostiam a skúsenostiam môže pomôcť zvládnuť niektoré veci ľahšie.

 

Pretože náš rozhovor asi budú čítať aj ľudia, ktorí sa o svojej chorobe dozvedeli práve teraz, dokázali by ste povedať čoho sa týkali vaše prvé obavy a ako ste sa z toho dostávali?

 

Pre mňa to bol v prvom rade šok, čo je asi spoločné všetkým  ľuďom, pretože sú to obyčajne mladí ľudia, niekedy podstatne mladší ľudia než som bola ja; ja som sa to dozvedela v tridsiatke. SM postihuje mladé dievčatá a chlapcov, ktorí majú celý život pred sebou, kariéru, a zrazu na nich spadne táto vec, ktorá je zahalená mnohými mýtami z minulosti. Aj ja som sa pred dvadsiatimi rokmi, keď sa o SM vedelo dosť málo, v škole učila, že pri SM sú ľudia manickí, že nemôžu mať deti apod., čo samozrejme nie je pravda. Problém je, že niekedy sa novo diagnostikovaní ľudia môžu dostať k úplne zavádzajúcim informačným zdrojom, ktoré ich vydesia.

 

Čo ste si uvedomili v tých prvých mesiacoch, keď prišla SM?

 

Hlavne som veľa vecí prehodnotila; to vám potvrdí asi každý psychoterapeut, to je začiatok všetkého. Pretože SM často zasiahne ľudí, ktorí chcú všetko zvládnuť na 150% majú do detailu rozplánovaný deň, perfekcionistov s mnohými ambíciami, je príchod choroby pre nich veľká rana. Aj ja som sa musela zmieriť s tým, že neupracem dopoludnia celý dom. Nezvládnem za deň dvadsať vecí ako predtým, ale naopak si pôjdem poobede ľahnúť, pretože budem unavená. Musela som taktiež oželieť kvôli ťažkostiam s rovnováhou radosti ako sú korčuľovanie, lyžovanie a pod.; s tým som veľmi bojovala.

 

rodinaČo bolo kľúčom, ktorý vám pomohol to zvládnuť?

 

Pre mňa bola dôležitá podpora rodiny; mám skvelého manžela a nie je to o tom, že by ma extra ľutoval, ale pomôže mi tam kde naozaj nemôžem; mám úžasné dieťa a hlavne práca, ktorá ma baví. Pracujem ako psychiater pre dospelých v liečebni a jeden deň v ambulancii a aj napriek tomu, že to robím už sedemnásť rokov, táto práca ma stále naplňuje. A takisto mám priateľov, ktorí mi dodávajú silu. Keď sa stretávam s niektorými pacientmi, hovorím si, že je škoda, že nemajú uplatnenie.

 

Niektorí ľudia ale nemajú dobré rodinné zázemie a prácu vo svojom odbore nemusia zohnať. Môže byť pre niekoho cestou, ako podporiť svoju duševnú rovnováhu, práca pre nejakú neziskovú organizáciu, aj keď za menší plat, alebo ako dobrovoľník?

 

Určite; dostane sa medzi ľudí, naviaže nové kontakty, priateľov, jeho život sa obohatí o ďalší rozmer. Vždy hovorím (asi trochu drsne): „to mám čakať doma, až budem úplne chromá?“ Vždy je lepšie snažiť sa život o niečo obohatiť, teda niečím iným než sebaľútosťou.

 

Vrátim sa k liečbe. Zjednodušene: neurológ lieči telo, a potom môže byť nápomocný psychológ a psychiater. Ako laik si predstavujem, že psychoterapeut sa s pacientom zhovára, psychiater naviac predpíše lieky. Ako by mala vyzerať ich spolupráca v ideálnom prípade?

 

Ja v tom mám jasno, preto som nadšená z práce, ktorú robí napr. psychoterapeutka Renáta Malinová v SM centre na Karlovom námestí v Prahe. Myslím si, že psychológ by mal byť kmeňovým zamestnancom všetkých oddelení, kde sa liečia vážne choroby, teda aj neurológia. Akonáhle sa pacient dozvie, že má napríklad SM, mal by absolvovať  nejaký vstupný pohovor s psychológom a vedieť, že jeho pomoc má k dispozícii. Pretože v prvom okamihu si človek môže myslieť, že všetko zvládne sám, ale za dva mesiace už by pomoc nejakého odborníka – sprievodcu potreboval. Psychológ či psychoterapeut by mal včas odhaliť, kedy sa už pacient prepadá do veľkej úzkosti, depresie a situáciu už nie je možné zvládnuť len dialógom medzi pacientom a psychoterapeutom. Vtedy je lepšie, aby pacienta videl aj psychiater, ktorý môže pomôcť aj antidepresívami.

 

O antidepresívach sa medzi ľuďmi traduje, že sú to návykové lieky, ktoré sa ťažko vysadzujú, človek po nich môže byť utlmený atď. Ako to teda je?

 

slzickaPíše sa aj v knihách, že moderné antidepresíva závislosť nevyvolávajú. Tiež mám skúsenosť z ambulancie, že nie je problém antidepresíva vysadiť, u pacientov sa neobjavujú abstinenčné príznaky, ako sú  život ohrozujúce stavy pri vysadení napr. benzadiazepínov. Moderné antidepresíva spôsobujú v mozgu zvýšené vychytávanie serotonínu, čo má pozitívny vplyv na náladu; naviac sa o týchto preparátoch píše, že pomáhajú ľuďom lepšie sa sústrediť, učiť sa a pod. Podľa mňa: pokiaľ je človek v takej úzkosti, že nie je vôbec schopný o svojej situácii premýšľa, nemôže spať, v hlave mu beží kolotoč nutkavých čiernych myšlienok, naviac musí často súbežne riešiť mnoho praktických problémov, prácu, niekedy hypotéku, bežnú prevádzku domácnosti, vtedy mu antidepresíva pomôžu lepšie zvládnuť situáciu, získať trochu väčší nadhľad, a vďaka tomu aj vidieť riešenia svojich problémov a viac ciest zo svojich trápení. Svojim pacientom vravím: „Tie tabletky to za vás nevyriešia. Ale trochu vás posilnia, podržia vás, aby ste sa mohol/mohla rozhodnúť a problém vyriešiť. Vo chvíli, keď sa situácia stabilizuje, dohovárame sa na vysadení – ako sa pomaly zvyšuje účinná látka smerom nahor, takisto ju aj znižujeme, až úplne vysadíme. Alebo na rovnakej dávke pacienti fungujú roky.

 

Od odborníkov sa dozvedám, že depresia je jedným z príznakov SM. Na druhú stranu stretávam ľudí. ktorí sa s SM vyrovnali, sú aktívni, zdajú sa byť spokojní... Je podľa vás depresia príznakom SM, alebo dôsledkom ťažkej životnej situácie?

 

Aby som povedala pravdu, neviem. V rôznych brožúrach som tiež čítala, že je to príznak, ale táto choroba sa týka mladých ľudí s množstvom plánov na začiatku života, vtedy je ten šok veľmi veľký. Takže neviem.

 

Psychoterapeuti na druhú stranu často vravievajú, že je potrebné, aby si ľudia svoj smútok, zúfalstvo atď. odžili, aby mohli ísť ďalej, a v tom im tie tabletky môžu napr. zabrániť. Kde je hranica, kedy tabletky ešte nie a kedy už áno?

 

To je u každého individuálne, každý sme iný. Ale stáva sa, že keď niekoho necháte do jeho žiaľu ponoriť sa príliš hlboko, tak ho to môže priviesť k zlému koncu. A pritom, keby bol po ruke niekto, kto by mu dal vtedy tabletky, nemuselo by to dopadnúť zle. To je tá večná debata medzi psychológmi a psychiatrami, kedy sa to dá ešte „rozhovoriť“  a kedy je treba podať tabletky. Preto je tak dôležitá úzka spolupráca medzi psychológom a psychiatrom, aby pacient dostal presne tú opateru a podporu, ktorú potrebuje.

 

smevPre niektorých ľudí je ale ťažké sa na psychológa, alebo dokonca na psychiatra obrátiť. Čo môžu robiť títo ľudia?

 

Niekedy môže pomôcť blízky človek z rodiny, alebo priateľ, ktorí dajú človeku potrebnú podporu.

 

Veľa sme spolu hovorili o začiatkoch choroby, ale po každom ataku je to opäť taký ďalší začiatok. Ako tu môže pomôcť psychológ alebo psychiater?

 

Zo skúsenosti, ktorú mám za sebou aj s inými ľuďmi, mám pocit, že nič sa nestane len tak. Aby mohol človek s touto chorobou bojovať, musí sa pozrieť na to, čo do tej doby robil a čo z toho mu škodí. Samozrejme nedokážeme ovplyvniť to, že sa nám z nejakého dôvodu v tele zbláznili bunky, neodstránime tú chorobu, ale tým, že zmeníme svoj život, môžeme skúsiť ovplyvniť jej priebeh, môžeme liečbe pomôcť. Môžeme sa pozrieť na to, aký život sme doposiaľ žili, čo z toho nám prospieva a čo môžeme opustiť. Človek na to môže prísť sám, alebo mu pomôže nejaký sprievodca – psychológ či psychiater. Človek sa niektoré veci môže pozrieť aj v psychologickej skupine, kde je odborník – sprievodca, ale tiež ľudia, ktorí majú podobné skúsenosti ako on. Aj to je veľmi dobrý spôsob.

 

Keby sme mali zo všetkého, čo tu odznelo, zhrnúť obsah nášho rozhovoru do toho najdôležitejšieho, čo by to bolo?

 

Psychologická pomoc by mala neoddeliteľnou súčasťou liečby. Mala by tu fungovať úzka spolupráca medzi neurológom a odborníkmi na ľudskú psychiku. Pretože však poisťovne bohužiaľ nehradia prácu psychológov, nie vždy je táto podpora v SM centrách a na neurológiách po ruke. Je ale dôležité, aby to tak bolo, a verím, že sa to zmení.

 

 

 

zdroj: http://www.rskompas.cz

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
5 + 1 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."