Život ako skladačka

Život ako skladačka

"Karin Řeháková, ktorá pôsobí ako psychoterapeutka v SM Centre Fakultnej nemocnice Kráľovské Vinohrady v Prahe a jej práca je podporená Nadáciou Jakuba Voráčka, je skúsená psychoterapeutka, ktorá pomáha pacientom so SM už niekoľko rokov. Hovorili sme o rôznych rovinách života so SM. O zdravom sebectve. O tom, ako SM prinášajúca veľkú zmenu dáva človeku šancu prehodnotiť svoj život tak, aby ho žil viac podľa svojich predstáv. Priznajme si, že kým sa toto stane, prejde si pacient veľmi intenzívnym procesom. Takáto cesta je obyčajne sprevádzaná množstvom emócií, ktorým sa mnohí z nás boja venovať pozornosť. Môže to byť však očistný proces, pri ktorom sa človek zbaví toho, čo mu podráža nohy, a objaví to, čo mu dáva silu."

Niektorí pacienti, ktorí majú SM už dlhšie, hovoria, že SM im dala príležitosť robiť to, čo chcú. Stretávate sa aj vy s týmto pohľadom pri svojej práci s pacientmi?

Áno. Od začiatku liečby je dôležité, akým spôsobom pacient prijme fakt, že SM vstúpila do jeho života. Pokiaľ SM prijme ako výzvu niečo zmeniť, začne byť tzv. zdravo sebecký, začne sa sám seba pýtať: Čo potrebujem? Kedy mi je dobre? Čo by ma bavilo? – tak si myslím, že nielen SM, ale akákoľvek vážna diagnóza môže priniesť pacientovi novú kvalitu do života.

To však býva výsledkom dlhodobého procesu. Na začiatku býva obyčajne vydesený človek, ktorý si s tým všetkým nedokáže poradiť. Môže v tomto prvom období pacientovi uľahčiť situáciu spolupráca neurológa so psychoterapeutom?

Spolupráca neurológa a psychoterapeuta môže byť veľmi užitočná. V prvom rade sa však musíme pacienta spýtať, či nám dovolí, aby sme si niektoré informácie medzi sebou posúvali. Ak to povolí, môže mi neurológ napríklad dať vedieť, že ku mne posiela pacienta, ktorý je vo fáze popierania. Nechce sa SM zaoberať, nechce riešiť, prečo táto choroba prišla, ako to súvisí s jeho životnými scenármi a pod. Zároveň mu je však po psychickej stránke zle, a preto príde ku mne. K takémuto pacientovi musím pristupovať jemne, opatrne, dať mu čas, aby túto veľkú životnú zmenu vstrebal. Samozrejme, aj keď nemám správu od neurológa, som ako psychoterapeutka dostatočne skúsená a kompetentná, aby som podľa rôznych signálov rozpoznala, do akej hĺbky môžem s pacientom pracovať. Je veľmi dôležité rešpektovať to, s čím pacient prichádza. Zvyčajne majú ľudia problémy so spánkom, riešime teda spolu tento problém. Klientov učím rôzne relaxačné a iné techniky na zlepšenie spánku. Ak je to veľmi zlé, môžem navrhnúť aj spoluprácu so psychiatrom, ktorý odporučí vhodnú medikáciu. Po čase, keď už mám pacientovu dôveru, môžem s ním pomaly rozoberať, prečo vlastne SM prišla, čo mu prináša, čo ho čaká. Reakcia, že sa človek zablokuje a nechce si pripustiť, že je chorý, je častá a každému inak dlho trvá, kým sa otvorí a prijme, že je to tak.

Na začiatku si väčšina pacientov prejde emóciami, ako sú hnev, smútok, strach. Ako môžete pacientovi pomôcť vy, ako môže vyzerať spolupráca s neurológom a čo musí urobiť sám pacient?

Myslím si, že úlohy sú jasne rozdelené. Neurológ sa stará o telo, o liečbu. Psychoterapeut by tu podľa mňa mal byť na to, aby lekár nerobil dve profesie naraz. Každý pacient prináša do ordinácie svoj príbeh a hľadá pomoc u lekára. Ak má neurológ možnosť odporučiť pacientovi psychoterapeuta, rozviažu sa mu ruky a má viac času na to, čo je pre neho priorita, teda poskytnúť pacientovi najlepšiu liečbu. So mnou sa pacient môže pozrieť na svoje spúšťače choroby, na životné scenáre, ktoré sú preňho nejakým spôsobom nevyhovujúce, škodlivé, pretože evidentne ho telo takto zastavilo uprostred životnej cesty.

Ako by optimálne mala vyzerať spolupráca neurológa a psychoterapeuta?

Opäť musím predostrieť, že sú pacienti, ktorí nemajú problém posúvať informácie medzi mnou a neurológom. Niektorí si to však neželajú, pretože spolu riešime citlivé témy, o ktorých je ťažké hovoriť.

Vráťme sa ešte k počiatočným pacientovým obavám. Čo preňho môžu urobiť odborníci a čo môže, respektíve niekedy musí urobiť sám pacient?

To najdôležitejšie vždy závisí od pacienta. Ja som len taký sprievodca. Smerujem pacienta, pýtam sa ho, nejakým spôsobom toho človeka navigujem, aby bol schopný pozrieť sa na svoj životný scenár. Často spolupracujem aj s rodinou pacienta, je dôležité zaoberať sa dynamikou vzťahov v celej rodine. Pretože ak chce pacient zmenu a robiť veci tak, aby to jeho zdraviu a kvalite života viac prospievalo, môže byť preňho ťažké presadzovať zmeny v prostredí, v ktorom od neho rodina chce, aby dodržiaval roky zavedené, ale preňho už nefunkčné pravidlá. V druhej rovine klientom ponúkam rôzne techniky, ktoré im môžu výrazne pomôcť. Sú to relaxačné techniky, gestalt terapia, veľa tiež pracujem s PessoBoyden prístupom, kde sa mapuje päť základných ľudských potrieb a skúmame ich naplnenie. Používame na to zástupné predmety a hľadáme diery na mape života, ktoré potom spoločne s pacientom skúšame zaplniť. Vďaka tomu si človek uvedomí, že má rôzne citlivé miesta a vie v takýchto situáciách lepšie reagovať. Napríklad prestane vyžadovať od partnera správanie a konanie, ktoré prináleží rodičom. Ak to zjednoduším, ženám sa niekedy stáva, že chcú od svojho partnera počuť to, čo im v detstve mal hovoriť otec. Pre partnera to môže byť veľmi mätúce a zaťažujúce. Skúsenosť z primárnej rodiny si nesieme celý život. A niekedy nevedomky stále ešte bojujeme so svojimi rodičmi, avšak veľakrát na ich mieste stojí náš partner, a tak vznikajú zbytočné konflikty.

Spomenuli ste metódu Pesso-Boyden, čo je tých päť základných potrieb naplnenia?

V prvom rade je to potreba miesta ako v symbolickej, tak aj vo fyzickej rovine. Potom je to rovina napĺňania. Ďalej potreba ochrany, bezpečia, podpory a limitov. Každá táto téma má niekoľko podtém, spolu s pacientom sa pozeráme ako na praktickú stránku, tak aj na tú symbolickú. Pohľad na tieto aspekty života môže v pacientovi prebudiť veľa emócií, ktoré si až doposiaľ nedovolil prežívať. Metóda Pesso-Boyden napríklad ponúka priamu konfrontáciu, kedy sa pracuje s predstavou ideálnych rodičov a ideálnych detí. Všetci vieme, že neexistuje ideálne dieťa ani ideálny rodič a počas našich stretnutí klient tvorí, hovorí vety, ktoré v určitých situáciách potreboval počuť od rodičov alebo naopak od svojich detí, a zároveň si vybavuje aj situácie, ktoré mu spôsobili nejaké traumy. Vďaka tejto metóde sa klient učí sám so sebou láskavo hovoriť a dať si to, čo nedostal.

Vlastne takto si môže klient sám naplniť spomenuté potreby a nemusí to vyžadovať od tých, ktorým to neprináleží?

Áno, presne. To je práve to, čo predstavuje veľký problém v partnerských vzťahoch, pretože sa potrebujeme napríklad „doockovať“ či „domaminkovať“, a keď je náš manžel či manželka zdravý človek, tak nechápe, čo od neho chceme. Naši partneri predpokladajú, že majú doma dospelého partnera. Kvôli tomu môže v partnerstve nastať zložitá situácia. Jednou z možností, ako „dokŕmiť“ to, čo sme v detstve nedostali, je naučiť sa rozprávať a správať sa k sebe láskavo.

Aký vplyv môže mať toto „upratovanie“ vo vzťahoch na pacientovu liečbu? Ak to teda správne chápem, vzťahy tiež tvoria základ nášho života.

Myslím si, že je to kľúčové. Život pacienta dostane novú kvalitu, pretože odhodí bremeno, ktoré až doposiaľ niesol, a odrazu sa mu otvorí svet tej pravej dospelosti. Objaví slobodu, že si všetko môže zariadiť tak, ako on potrebuje. Môže odložiť scenáre, ktoré sa mu neosvedčili, ktoré si priniesol zo svojej primárnej rodiny. Môže si vytvoriť vlastný scenár, taký, v ktorom sa cíti dobre.

SM teda, aj keď razantným spôsobom, môže človeku ukázať, čo je v živote dobré a čo nie?

Presne tak. Môže to byť obrovský životný reštart.

Myslím si, že je tu určitý paradox. Na jednej strane, človek sa má zastaviť, no na druhej strane, život ho núti riešiť bežné praktické veci. Čo s tým?

Ide to ruka v ruke. Keď sa riešia praktické veci, vynorí sa aj to, čo dosiaľ spalo v emocionálnej rovine. Nedá sa to veľmi oddeliť, všetko sa prelína.

Ak si človek vyčistí svoje emočné pole, môže mu to pomôcť pri riešení aj tých praktických vecí?

Áno, presne tak.

Ako ešte môžete pomôcť pacientovi? Mám dojem, že medzi pacientmi je veľa tých, ktorí sú zameraní na výkon.

Snažím sa, aby klient získal pohľad na to, akým spôsobom sa vyčerpáva a prečerpáva. Je veľmi dôležité, aby začal viac vnímať svoje telo. Týmto ľuďom kreslím symbol obráteného snehuliaka. Telo, v tejto symbolickej rovine, je malá guľôčka, ktorú si začneme uvedomovať, až keď sa objavia prvé symptómy ochorenia. Zatiaľ čo tá najväčšia guľa, hlava, je zahltená toľkými myšlienkami, že ľudia prestanú vnímať, ako sa cítia ich duša a telo. Snažím sa týchto ľudí viesť k tomu, aby sa svojho tela častejšie pýtali, ako sa má, ako sa cíti. Je to podľa mňa absolútne kľúčová vec pre úspech liečby. Tento typ pacientov si začne svoje telo uvedomovať, až keď sú ďaleko za svojimi limitmi. Podstatné je, aby sa naučili určovať si priority, kam chcú a môžu svoju energiu investovať a kam už nie.

Od niektorých pacientov som počula, že si vyberajú z toho, čo chcú urobiť alebo zažiť, a to potom prežijú naplno. Dáva vám to zmysel?

Dáva mi to zmysel. Pretože keď si niečo vyberiem z celej kopy činností, tak tomu môžem venovať väčšiu pozornosť, väčšiu starostlivosť, oproti tomu, keď sa zaoberám hromadou vecí.

Niekedy ľudia nevedia správne pomenovať, čo im kradne energiu. Môže im pomôcť kreslenie obrázkov, symbolov a ďalšie rôzne techniky?

Samozrejme. Som aj arteterapeutka, takže pri práci s klientom často používam rôzne znázornenia alebo imaginácie. Opäť je dôležité, aby si človek uvedomil svoje priority. Starší pacienti mávajú starších rodičov, ktorí potrebujú ich starostlivosť. A ten „SMkový“ scenár ich núti ísť cez vlastné limity a do posledného dychu pomáhať, čo je však kameňom úrazu. Zvyčajne sa ich snažím korigovať a pýtam sa ich: „Keby to neboli vaši rodičia, do akej miery by ste im pomáhali?“ Je to jedna veľká téma, ktorú nie je možné zjednodušovať. V tomto prípade bojuje zdravý rozum so schopnosťou pohľadu na to, čo môžem a na čo už nemám silu. „Som príšerne vyčerpaná, ale veď je to moja mama.“

Môžu tu zohrávať určitú rolu rôzne scenáre manipulácie a citového vydierania?

To je veľmi časté. Klientom vysvetľujem organické zmeny na mozgu starnúcich ľudí. Menia sa roly, deti sa stávajú rodičmi svojich rodičov, ktorí začínajú byť sebeckí a pod. Pacientom pripomínam, že majú vážnu diagnózu a svoj život majú ešte pred sebou. Samozrejme, môžu svojich rodičov sprevádzať, pomôcť im, avšak iba do takej miery, ktorá neničí ich zdravie.

Veľa sme tu rozprávali o starostlivosti, ktorú potrebuje pacient dať sám sebe. Aby sa človek mohol o seba starať, musí mať na to peniaze. Napríklad ani psychoterapia nie je hradená z poistenia. Pomáhate či radíte klientom, ako získať finančnú stabilitu?

Áno. Niektorí klienti si uvedomia, že by im čiastočný invalidný dôchodok pomohol. Tam, kde je to namieste, im ho aj ja odporúčam a pomáham im zbaviť sa psychického bloku prijatia statusu invalidity. Vysvetľujem im, že je to jedna z možností, ako si znížiť úväzok a zotrvať v práci čo najdlhšie. Pacient nemusí odísť z práce, ktorá ho baví, ale invalidný dôchodok mu pomôže dorovnať úväzok. Je to výhoda aj pre zamestnávateľa, pretože človek, ktorý už dlhšie robí danú prácu, je preňho väčším prínosom ako ten, ktorý sa musí zaúčať.

Ako vás tak počúvam, či sme už hovorili o vzťahoch, prioritách, profesii... Dalo by sa zjednodušene povedať, že všetko je o tom naučiť sa mať rád?

Samozrejme, je to základným cieľom psychoterapeutickej práce, uzdravenia z pohľadu psychoterapie.

Život dnes vo všeobecnosti prináša rýchle zmeny, v ktorých sa väčšina ľudí cíti neistá. Môže SM niektorých pacientov naučiť lepšie túto neistotu zvládať? Vďaka tomu, že vedia, čo sú ich životné priority a vedia sa zastaviť a vychutnať si prítomný okamih?

Teraz mi pripomínate skúsenosti ľudí, ktorí sa dozvedeli oveľa ťažšiu diagnózu, ako je SM. Niektorým zostávalo len niekoľko mesiacov života. V ich príbehoch často zaznieva, že práve tieto mesiace prežili plnšie a intenzívnejšie ako roky predtým. Bola to najplnšie prežitá časť života, pretože si uvedomili hodnotu času. SM je diagnóza, ktorá sa dá liečiť. Donúti človeka sa zastaviť. V prvom rade je to o výzvach „stoj – premýšľaj – meň“. Potom príde druhá fáza premeny, teda prehodnotenie rebríčka priorít. Pre pacientov býva veľmi traumatizujúce, že im nikto nepovie, čo bude o tri či päť rokov. Snažím sa ukázať im iný uhol pohľadu. To, že vám nikto nie je schopný povedať, ako to s vami o niekoľko rokov bude, možno vnímať aj ako pozitívnu skutočnosť. Pacientov zdravotný stav môže byť veľa rokov stabilizovaný, SM sa môže zastaviť, vývoj nových liekov stále napreduje, veľa vecí, o ktorých dnes nevieme, sa môže zmeniť. Tá neistota má v sebe aj pozitívnu stránku. Je tam obrovská šanca dať životu novú kvalitu. A závisí len od človeka, ako sa k tomu postaví.

Stránky terapeutky: www.karinrehakova.cz

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
9 + 6 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."
Naše webové stránky používajú súbory cookies. Pokračovaním súhlasíte s ich používaním. Viac informácií nájdete v sekcii: Zásady ochrany osobných údajov
Rozumím