Stankin pastelový beh

Stankin pastelový beh

Môj SM príbeh sa začína v sedemnástich... Dnes mám tridsať päť, takže je to už veľmi dlhá doba. Nedá sa tu hovoriť o všetkom, lebo by to bolo naozaj rozsiahle rozprávanie, ale pokúsim sa spomenúť aspoň to, čo považujem za podstatné... Jedného dňa som spadla pri behu na telocviku a po pár dňoch mi začali zvláštne tŕpnuť spodky chodidiel. Tak sme navštívili lekára. Prešla som azda všetky?mi možny?mi vyšetreniami a - nič. Ale pamätám si, ako jeden lekár na rehabilitácii už vtedy povedal (aj keď nie ofi ciálne a nahlas), že to môže byť skleróza multiplex... Ale toto sa vyšetreniami potvrdilo až po niekoľky?ch rokoch.

To tŕpnutie sa opakovalo často (ako keď máte nohy zviazané elasticky?m obväzom alebo ako keď chodíte na kopytách), no vždy sa to preliečilo vitamínmi skupiny B a všetko bolo znovu ok. Spúšťačom tejto choroby sa jedného dňa stala chrípka a s ňou spojené teploty. To prišla veľká slabosť, únava, nevládala som chodiť. Vtedy som dostala svoje prvé infúzie solumedrolu a po preliečení som bola znovu fi t, akoby sa nič nestalo... No, stalo sa! Pomaly, postupne, potichu sa môj zdravotny? stav zhoršoval. Zaujímavé bolo, že ani vtedy – a to som už viditeľne zle chodila – mi vyšetrenia SM-ku nepotvrdili na sto percent!!! A tak sa čakalo... Asi ky?m sa to zhorší ešte viac a potom to už bude očividné. Tak sa aj stalo. Na trh prišli interferóny, no ja som ich dostala nie o päť minút dvanásť, ale desať minút podvanástej! Bohužiaľ!

Mala som veľkú smolu, že som túto chorobu dostala príliš skoro!!! Možno keby som dostala interferóny skôr, možno keby to a ono... Slová „možno keby“ sa snažím zo svojho slovníka dostať preč. Je zbytočné niekoho obviňovať, prosto sa to stalo a môžem byť rada, že nie je ešte horšie, však?!? Nepremy?šľam o tom, už nie!

Život ide ďalej a treba ho žiť, lebo je môj a iny? mať nebudem. Možno to bude znieť čudne, ale som vďačná za všetko, čo mi život priniesol. Aj za túto chorobu, lebo ma mnohému naučila a vykresáva zo mňa človeka trpezlivého a pokorného. To je však doživotné štúdium... Viem, že je to tvrdy? učiteľ, no tiež už dávno viem, že nič sa nedeje náhodou a všetko má svoj zmysel. Ľudia, ktory?ch stretávame, veci, ktoré sa nám dejú, nás majú niečo naučiť, len ich treba počúvať. A tak je to aj s ty?m, čo sa mi stalo... Vážim si, čo mám, čo mi „ostalo“, a nie je toho málo. Som vďačná za každy? novy? deň, za ľudí okolo seba, priateľov a hlavne za svoju rodinu, ktorá mi nesmierne pomáha, vo všetkom... Mám ty?ch najúžasnejších rodičov na svete! Oni sú moja sila a moja chuť ďalej žiť. Sú mojím najväčším darom a požehnaním. Som si istá, že bez nich by môj život vyzeral inak!!! A chcem sa tiež poďakovať všetky?m lekárom a sestrám na neurológii v Martine, ktorí sa o mňa po zdravotnej stránke starajú už skoro 18 rokov. Sú to všetko skvelí ľudia! Dalo by sa povedať, že sú moja druhá rodina. Ďakujem im za všetko!

A v neposlednom rade je to Boh a moja viera, ktorú mi vštepovali vy?chovou odmala a teraz prišiel čas, kedy by som to bez nej zvládala len veľmi ťažko! Som za to veľmi vďačná! Verím, že existuje niečo medzi nebom a zemou, verím v Boha a jeho lásku. Ja som bola vždy veľkou fatalistkou, no napriek tomu, keď som ochorela, potrebovala som si to nejako logicky vysvetliť a zdôvodniť. Nestačili mi slová, ktoré si tak často opakujem – „tak to malo byť, zmier sa s ty?m...“ Toto bolo niečo iné, vážne a preto som chcela vedieť, prečo... Niečo som si vybrala z vy?chodny?ch náboženstiev, niečo z kresťanstva, potom som si to poskladala a tak som našla odpoveď... To mi stačí a tak si žijem svoj život! Neviem, či by som to všetko takto vnímala aj keby som nebola ochorela. Podľa mňa áno, nemám pocit, že by som sa veľmi zmenila, len som možno ry?chlejšie dospela... Je zbytočné rozmy?šľať, prečo sa to stalo a prečo práve mne, prosto je to tu a treba to tak brať... Hovorí sa, že problém, ktory? sa nedá vyriešiť, nie je problémom a tak sa ty?m vlastne ani netreba zaoberať... Je to nemenná vec, ktorú treba prijať a priveľmi sa ty?m netrápiť, lebo ma (nás) to môže zničiť!!! A dobrá psychika je základom všetkého... aj keď to

už vyzerá katastrofálne.

Nevravím, že sa s ty?m dá zmieriť, to asi nikdy... No, dá sa naučiť s ty?m žiť! Keď človek musí, tak si zvykne na všetko! Podľa mňa som prežila a žijem krásny život... Jasné, že viem si predstaviť aj iny?, život bez choroby, s vlastnou rodinou, deťmi... No, nepremy?šľam o tom, už nie!

Dnes mám za sebou osemnásť rokov života s SM (z toho posledny?ch 8 rokov používam už aj vozík) a vidím cely? svet inak. Neľutujem nič, čo sa stalo, lebo okrem toho „zlého“, sa mi prihodilo aj veľa pekny?ch vecí. Vyštudovala som vysokú školu - s pomocou barlí, priateľov a hlavne rodičov sa mi to podarilo. Bolo to moje slobodné rozhodnutie, v ktorom bol možno aj aky?si vzdor a odvaha popasovať sa s osudom, hoci na druhej strane... Vybrala som si Ekonomickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, odbor manažment maly?ch a stredny?ch podnikov. Vždy ma bavila matematika, štatistika, či presnejšie povedané, nemala som s ty?m problémy a tak som veľmi o inom smere štúdia ani neuvažovala. Možno by ma bolo viac bavilo niečo z umeleckého smeru, no v tom čase som už bola chorá a nedokázala som si dosť dobre predstaviť všetko to cestovanie, internát atď. Stručne povedané, neviem, ako by som také štúdium fyzicky zvládla.

Nikdy som nerozmy?šľala o tom, či si spravím vy?šku alebo nie, brala som to ako samozrejmosť, že tak to prosto musí byť! Nebolo to ľahké, no s pomocou ľudí, ktorí stoja stále pri mne, som to zvládla.

Pred ôsmimi rokmi som si spravila „vodičák“ (to som už bola na vozíku), na ktory? som nesmierne hrdá. Bolo to krásne leto v Kováčovej, kde som spoznala skvely?ch ľudí a uvedomila som si mnoho vecí, ktoré mi pomohli najmä psychicky. A ako bonus som si spravila ešte aj vodičák... No, čo viac si človek môže želať?!? Vlastne som jazdiť ani nechcela, ale keď sa mi naskytla taká príležitosť, tak som si povedala,

prečo nie... Chcela som dokázať, a nielen sebe, ale aj iny?m, ktorí pochybovali, že to predsa nemôže byť problém, pretože skleróza multiplex nie je postihnutie mozgu, ale tela. A ani to problém nebol! Dokonca ani fyzicky, pretože všetko bolo prispôsobené ľuďom na vozíčku. Svojím spôsobom išlo o vzoprenie sa osudu, okoliu aj predsudkom. Stále opakujem, že stretávam skvely?ch a krásnych ľudí. Takže, napriek všetkému, mám v živote šťastie!

Jasné, že aj ja niekedy prežívam ťažké obdobia, kedy sa mi už naozaj nič nechce, som pesimistická, smutná, bez vôle... No slnko vždy vyjde a každy? z nás musí mať dôvod ďalej žiť. Neviem, čo bude o pár rokov... A nepremy?šľam o tom, už nie!

Teraz si maľujem, čítam, učím sa angličtinu a teším sa z každého nového rána, keď vidím na modrej oblohe svietiť slnko! Vtedy mi od radosti až srdiečko poskočí! Prednedávnom som dostala otázku, čo mi dáva maľovanie? Vraj prečo to vôbec robím? Či je to vášeň alebo či som sa takto vrátila k niečomu, čo som už ako dieťa robila? Alebo či to nie je nejaká uvedomelá náhrada za to, o čo ma život ukrátil.

Ťažké otázky... Tak teda – prečo..? Maľovanie mi dáva predovšetky?m pokoj, ten je pre mňa nesmierne dôležity?!!! Maľovanie je moja najväčšia a najsilnejšia záľuba, je to niečo, pri čom si oddy?chnem. Vtedy nemyslím na svoju chorobu, ani na iné problémy. Je to ako iny? svet, do ktorého sa strašne rada vraciam. Je to taká moja malá „posadnutosť“, lebo keď idem spať, premy?šľam len o obraze, ktory? práve robím,

čo spravím zajtra, ako nakresliť to a ono. A teším sa až ráno vstanem a pôjdem maľovať...

Na základnej škole som navštevovala Ľudovú školu umenia – vy?tvarny? odbor, asi štyri roky. Bolo to niečo úžasné!!! Samé farby, ceruzy, štetce a tá vôňa... Chodila som tam s veľkou radosťou a vracala som sa odtiaľ veľmi šťastná. Učili sme sa rôzne techniky, každá hodina bola nová a niečím zaujímavá. A tiež som mala šťastie na pedagógov, hlavne na akademickú maliarku Evu Končekovú. Bol to anjel... Okrem toho som vtedy chodila aj na volejbal, no za všetky?m som musela cestovať a to mi zaberalo veľa času. Odzrkadlilo sa to na mojich vy?sledkoch v škole a tak som si musela vybrať... Neváhala som ani minútu!! – MAĽOVANIE! Potom prišlo štúdium na gymnáziu, následne vysoká škola a maľovanie išlo bokom. Vrátila som sa k nemu až po škole, to som už bola chorá a mala som kopec času... Na všetky

knihy, na ktoré nebol predty?m čas a hlavne na farbičky...

A tak som začala...

Raz som videla obrazy namaľované technikou pastelu a to ma očarilo. Začala som si hľadať a čítať všetky informácie o tejto technike a bolo rozhodnuté! Pastel! Takže v podstate som v tomto samouk. A ani neviem, či to robím dobre. Jednoducho si to robím po svojom... Sem-tam skúšam aj

iné techniky, no pastel vyhráva!

Občas mávam obdobia, keď sa mi maľovať jednoducho nechce, alebo čoho sa chytím, to pokazím. Samozrejme, niekedy to zo zdravotny?ch dôvodov nemôžem robiť, tak si radšej dám pauzu a prechádzam ku knihám, netu, filmom... Málokedy sa nudím. A keď sa toho „nabažím“, znovu sa s ešte väčšou chuťou vraciam k pastelu. Ide to automaticky, ani sa nad ty?m nezamy?šľam....

Dosť veľky?m problémom a stratou by bolo, keby som z nejaky?ch dôvodov celkom prestala maľovať. Pravdu povediac, to si neviem ani predstaviť... Hoci na druhej strane, možno by mi prišlo do cesty niečo iné. Stále hovorím a už sa aj opakujem , „všetko je tak, ako má byť!“ V súvislosti s mojím maľovaním som si vypočula názor, vraj mnohé moje práce vyvolávajú predstavu Stredomoria, povedzme gréckych mestečiek. A nasledovala otázka, prečo práve Grécko a či to nebodaj nie je jeden z mojich

nesplneny?ch snov, ktory? si takto načrtávam a stvárňujem... Nie, to nie! Keďže som na vozíku a nemôžem sa dostať všade tam, kde by som chcela, tak maľujem väčšinou z fotiek. Buď si ich spravím sama, alebo ku mne prichádzajú cez mojich známych. Väčšinou si ich však nachádzam na nete. Sú také anonymné... Fotografia ma musí osloviť. Či už farbou, kompozíciou, miestom... Maľujem všeličo, prírodu, kvety, ulice s domami, interiéry – je toho veľa. Stačí, že sa mi to zapáči a hneď to skúšam dať na papier. Niečo z fotky vynechám, niečo tam dám vlastné, jednoducho, urobím si to po svojom. Niekedy ma tiež osloví priamo obraz nejakého maliara, namaľovany? akvarelom, olejom alebo inou technikou, no a mojou vy?zvou je namaľovať ho pastelom. Nemaľujem len portréty, ľudí, zvieratá, hovorím si, že som na to ešte nedorástla...

PASTEL ma jednoducho fascinuje... je taky? farebny?, žiarivy? a môžem s ním maľovať jednoducho prstami. Ten priamy dotyk s papierom je skvely?!!

Raz sa ma niekto opy?tal, čo by som spravila ako prvé, keby som nejaky?m zázrakom vyzdravela... Tak to by som sa určite postavila z vozíka a rozbehla by som sa... Je jedno kde, prosto všade... Len by som chodila a chodila a chodila!!!

Spracoval Michal Strapko

PS.

Pozoruhodnú galériu vy?tvarny?ch prác Stanky nájdete na adrese: www.stankasimu.szm.com

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
4 + 4 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."