Čakanie na sýkorky

Čakanie na sýkorky

Odborníci sa stále častejšie prikláňajú k názoru, že dlhodobý stres a prepracovanosť zohrávajú – podľa všetkého – dosť podstatnú úlohu pri vypuknutí sklerózy multiplex. „Tí ľudia často makali na stodesať percent a nedokázali odpočívať. A teraz tí krásni mladí a úspešní ľudia končia v mojej ordinácii“, komentovala prednedávnom situáciu jedna z najlepších odborníčok na SM v Českej republike MUDr. Eva Havrdová zo Všeobecnej nemocnice v Prahe. V ordináciách lekárov pribúda pacientov s diagnózou SM,ktorí – ako sa ukázalo – príliš tvrdo pracovali, doslova dreli, makali ako roboti, dosahovali – alebo sa o to aspoň pokúšali – pracovné supervýkony. Chceli byť vo všetkom prví, dokonalí, perfektní, bičovali svoj organizmus do krajnosti v úsilí dosahovať nadľudské výkony. Veľká skupina novodiagnostikovaných ľudí uvádza, že v poslednom čase žili vo veľkom napätí a strese.

managerka„Dvanásť rokov som mala mimoriadny pracovný režim, pretože som zarezávala 24 hodín sedem dní v týždni. Za chrbtom mi hovorili robot, mechanická Kača a tí najväčší posmievači tvrdili, vraj mám vrtuľu v zadku. Osem rokov som pracovala v jednej veľkej nadnárodnej spoločnosti a ďalšie štyri roky som pôsobila v renomovanej reklamnej firme. Bol to neuveriteľný kolotoč: zákazky, termíny, prezentácie, zháňanie klientov, objednávky, boj s domácou aj zahraničnou konkurenciou... Ale svet bol gombička! Po mojom odchode z firmy som sa dozvedela, že to, čo som ja zvládala, a na najvyššej možnej profesionálnej úrovni, robia dnes traja ľudia! To je fakt, nie nejaká samochvála!
 Zastavila ma až choroba, a bolo to tvrdé pristátie. Keď tak teraz o tom premýšľam, všetko som chcela stihnúť, všetko zvládnuť a všetko muselo byť dokonalé. Aj bolo. Za samozrejmosť som považovala aj to, že som hltala lieky, pretože jedny som potrebovala na povzbudenie aktivity, druhé na potlačenie nervozity, tretie na zvýšenie kreativity...

 Keď som sa prvý raz ocitla v nemocnici, pretože sa mi zastieral zrak, prosto všetko som videla ako cez celofán, jedno popoludnie som sa vybrala do parku. Bezcieľne som blúdila po cestičkách, pretože všetko mi tam bolo cudzie a okrem toho moja zraková ostrosť ešte nebola stopercentná. Všade vládlo neuveriteľné ticho. Sadla som si na ošarpanú lavičku a premýšľala som, čo budem musieť ešte urobiť
v pripravovanej novej kampani na kožené kabelky a rôzne nové módne doplnky. Išlo o svetovú značku a prezentácia musela byť tip-top. Našťastie, oči sa mi už lepšili, a bola som presvedčená, že výpadok spôsobený chorobou ľahko zvládnem a kampaň stihnem.

akanie-na-szkorky V ruke som držala načatú, ale nedojedenú obloženú žemľu, ktorú som si kúpila v bufete, lebo však viete, aká je nemocničná strava. Ani som si nevšimla, že na druhý koniec lavičky si prisadol akýsi starý pán. Chvíľu ma pozoroval a potom sa ma spýtal, prečo nehodím pár omrviniek vtáčikom. Nerozumela som, čo ten dedko hovorí, čo vlastne chce. Vraj sú to sýkorky a sú zvyknuté na omrvinky, ktoré im nosia nemocniční pacienti... Odvrkla som, aby mi daj pokoj aj so svojimi sýkorkami. Čo ja mám s nimi! Urazená som sa zdvihla, aby som bola čím skôr preč od protivného dedka, a kúsok žemle, ktorý som držala v ruke, som si strčila do úst... Kašlem ti ja na tvoje sýkorky, dedo vševedo!

 Neuveríte mi, ale táto trápna epizóda mi už párkrát zišla na um. Vracia sa mi, keď som sama vo svojom supermodernom byte. Teda už nie som sama, žijem s „esemkou“. Z pracovného kolotoča som nadobro vypadla, už nič neorganizujem, neprezentujem, nenaháňam, som doma, pretože „esemka“ sa do mňa ukrutne zahryzla. Bolí to fyzicky aj psychicky. Dnes už čoraz menej myslím na všetok ten kolotoč, ba
pristihla som sa pri myšlienke, či to všetko malo vôbec zmysel? Čo také svetoborné som dokázala, predávala som deodoranty, spodné prádlo, mixéry, a čo ja viem čo ešte...

 No a? Myslela som si, že svet obrátim hore nohami, ale nestalo sa tak. Ten sa krútil tak, ako chcel vtedy, keď som sa v práci išla pretrhnúť, ale rovnako sa krúti aj teraz, keď sedím zavretá medzi štyrmi stenami.
O to častejšie sa mi vybavuje scéna v parku pri nemocnici... Zdá sa mi, že vtedy svietilo slnko. Áno, som si istá, že svietilo. A mám dojem, že tie vtáčiky boli tri... teda tie sýkorky. Keď sa dnes idem poprechádzať, teda ak mi to moja spoločníčka skleróza multiplex dovolí - vždy ju volám takto,plným
menom, pretože v čase mojej kariéry boli okolo mňa samé skratky, lebo na celé oslovenie nebol čas - teda ak mi to moja „partnerka“ dovolí, vždy si do vrecka vložím pol žemle. Našla som si trasu, nie dlhú, ale tichú, nenáročnú a príjemnú, krúti sa cez hájik a sú na nej aj lavičky, na ktorých často oddychujem. Pre prípad, že by si ma tam našli malé sýkorky alebo iné vtáčiky...

 

Ingrid, 34 rokov, Bratislava

zdroj: SKOMPASOM

foto: ilustračné

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
8 + 3 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."