Deti mi vrátili život…

Deti mi vrátili život…

„Kedy mám pocit šťastia..? Keď som s deťmi! S rodinou! Mne sú moje deti všetko! Ja som už veľa razy povedala, že keby som deti nemala, tak už tu nie som! Lebo len takto mám pre koho žiť! Viete, ono je to všetko o tom, že človek sa musí snažiť aj v chorobe, aby bol pre deti užitočný. Aby som bola pre ne príkladom, že keď to mama zvládla, a aká chorá, tak to musia zvládnuť aj oni... Pýtate sa ma, či som nikdy neoľutovala, že mám deti... Nie, nikdy! To je asi jediné moje rozhodnutie, čo som nikdy neoľutovala. Mám deti, pretože som ich chcela mať. Človek stále prehodnocuje, či krok, ktorý spravil, bol dobrý, ale o tomto svojom rozhodnutí som nikdy neuvažovala, že by bolo zlé. A nikdy tak premýšľať nebudem. Ja som svojim deťom vďačná za to, že mi vrátili život...“


Iveta Gáliková, ktorej emotívne vyznanie nenechá človeka ľahostajným, je veľmi pekná a atraktívna žena. Vysoká, štíhla dáma pochádza z Martina. Na svoje detstvo nedá dopustiť, spolu s bratom ho prežili uprostred čarovnej „turčianskej záhradky“. Tento raj na zemi však z nej neurobil bábiku, ktorú nesmie vetrík ofúknuť. Hoci ňou neraz nie vietor, ale doslova uragán lomcoval, nezlomila sa, nepodľahla nástrahám života, ale kráčala ďalej. Azda aj preto si ctí rodinu a oceňuje krásu a životnú pohodu. Štyridsiatnička Iveta je príťažlivá žena, za ktorou sa obzrie nejeden chlap. Žiadnemu z nich by však nezišlo na um, že za nefalšovaným pôvabom a šarmom tejto ženy číha zákerná choroba skleróza multiplex a už vonkoncom nie, že táto usmievavá osoba je matkou štyroch detí.

Bojovníčka.

S pani Ivetou sedíme v priestoroch chránenej dielne Scarabeus v bratislavskej Dúbravke. Keď si neskôr prehrávam diktafón so záznamom nášho rozhovoru, počujem jej tichý melodický hlas, ktorý sa chvíľami stráca v salvách búrlivého smiechu. Nie, nebola tam žiadna estráda, to si iba prítomní členovia združenia Nádej, všetko „esemkári“, rozprávali svoje veselosti, aby im príprava veľkonočných darčekov a ozdôb išla lepšie od ruky. Iveta Gáliková toto prostredie dôverne pozná, koniec koncov nie tak dávno spolu s predsedníčkou združenia Nádej Jaroslavou Valčekovou dávali dokopy toto združenie, na pôde ktorého vznikla aj táto chránená dielňa. Urobili veľkú vec a patrí im za to vďaka a uznanie stoviek pacientov, ktorí zvádzajú každodenný neľútostný zápas s krutou „tetou Rózou“ a ktorí práve na tomto mieste objavujú novú dôstojnosť svojho bytia.

Iveta Gáliková je hotový gejzír nápadov. Sotva skončí jedna akcia – okrem iného má leví podiel na tom, že združenie Nádej získalo vozidlo, ktorým môže na rekondičné pobyty či rehabilitáciu voziť imobilných pacientov s diagnózou SM – už je ochotná pomôcť pri novom projekte, ktorý zlepší život „esemkárov“. Keď sa jej pýtam na deti, povie, že ich má veľa. „Deti mám štyri, ale so mnou žijú iba tri. Marek býva u svojho otca, môjho prvého manžela, a ostatné tri, devätnásťročná Ivanka, dvanásťročná Emka a päťročný Štefko, sú s nami,“ upresňuje pomery v rodine. Vychováva ich spolu s druhým manželom - pred 13 rokmi sa opäť vydala - v rodinnom dome v Križovanoch pri Trnave.

Rodinné prostredie v turčianskej záhradke sformovalo v Ivete dušu veľkej bojovníčky, ktorá síce túži po harmónii, pokoji, ale dokáže sa s vecami okolo seba aj tvrdo popasovať. O svojej diagnóze sa dozvedela po druhom pôrode, keď sa jej narodila staršia dcérka Ivanka. Už samotný pôrod bol pomerne komplikovaný, ale Ivanka ešte nemala ani dva roky, keď nastali vážne problémy. Iveta išla do nemocnice a tam jej zistili, akú má chorobu. Najstaršia dcérka bude mať devätnásť, takže pani Iveta už 17 rokov žije s „esemkou“. Ako sa s ňou znáša, ako sa vyrovnala s touto ranou osudu? „Som zdravotníčka, a keď mi povedali, čo mi je, bolo to veľmi ťažké. Vedela som totiž, čo ma čaká. Bolo to strašné. S touto chorobou sa človek vyrovnáva celý život. Nedá sa povedať, že psychická kríza trvá rok, dva, pretože ona trvá celý život. Choroba pacientovi pripravuje stále nové a nové nepríjemné prekvapenia...“

Pred 17 rokmi bola v našom zdravotníctve iná situácia ako je dnes, pretože odvtedy postúpila dopredu diagnostika, objavili sa nové lieky a odborníci na liečbu SM tvrdia, vraj už v blízkej budúcnosti bude reálna nádej na vyliečenie tejto choroby. „Verím tomu,“ hodnotí dnešnú situáciu pani Iveta. „Hovorila som si, že nemám až tak veľa rokov a veda ide úžasne dopredu, takže mám šancu. Som presvedčená, že kým zostarnem, určite sa objaví nejaký nový liek, ktorý mi pomôže, ktorý ma vylieči...“

Materstvo.

Keď pani Iveta ochorela, lekári jej povedali na rovinu, že ďalšie deti by už nemala mať. V tom čase sa to neodporúčalo. Dnes už zákazy tohto druhu prakticky neexistujú, pretože ochorenie SM a materstvo jednoducho idú dokopy! „Ďalšie dve deti som mala vtedy, keď som už mala potvrdenú diagnózu SM,“ spomína pani Iveta. „Rozhodla som sa ich mať, lebo som sa druhýkrát vydala a s novým manželom som ešte chcela mať dieťa. Teda jedno sme chceli a to druhé sa pošťastilo. Ale vôbec sme sa tomu nebránili...“

S prvým manželom mala dve deti, ale rodina sa jej rozpadla. Pýtam sa jej, či na rozpad jej prvého manželstva sa podpísal aj fakt, že ochorela na SM. „Áno, samozrejme. To považujem za hlavnú príčinu. Je rozdiel, keď si niekto berie zdravú ženu a potom príde choroba, a keď si niekto berie už ženu, ktorá je chorá a vie, že môže očakávať kopec problémov. V prvom prípade sa partner musí vyrovnávať s niečím novým, v druhom sa vyrovnáva s niečím, na čo bol upozornený, čo približne pozná a teda tuší, čo ho v budúcnosti v takomto zväzku čaká“, hovorí pani Iveta.

Jej druhý manžel, povolaním učiteľ na strednej škole v Trnave, teda vedel, čo ho vo vzťahu s Ivetou čaká. Tá mu povedala všetko, čo „esemka“ so sebou prináša. Samozrejme, sú veci, ktoré stále prekvapujú tak ju, ako aj jej manžela. „Ale už sme v tom zohratí,“ s nadhľadom konštatuje pani Iveta. Pravda, kým sa zohrali, všeličím sa museli prehrýzť. Napríklad museli si zodpovedať aj otázku, či chcú mať dieťa alebo nie. „No manžel veľmi nechcel, ale ja som ho uhovorila,“ smeje sa dnes Iveta. „A viete prečo? Lebo som si verila! Okrem toho mám obrovskú oporu aj v rodičoch. Moja mama vie, čo a ako, ešte je relatívne mladá, takže vždy, keď mi je horšie, keď mám atak, tak nám pomáha. Nežije síce s nami, ale je už v dôchodkovom veku, a keď treba, tak v Martine sadne na vlak alebo do auta a príde. Alebo zbalím to najmenšie dieťa a pošlem jej ho, a je to vybavené. Všetci sa potešia, babka je babka a mne to pomôže...“

Zdravé deti sú tým najväčším bohatstvom. Samozrejme, tak Iveta, ako aj jej manžel vedia, že v „esemkárskych“ rodinách existuje u potomkov zvýšené riziko výskytu tejto diagnózy. Našťastie, ich deti sú zatiaľ zdravé. Moja spoločníčka spomínala, že v tejto veci si verila. Pýtam sa jej, či to treba chápať tak, že nepodstúpila mučivé rozhodovanie mať či nemať dieťa, ale rozhodla sa - a punktum! „Veriť som si verila, ale pochybnosti prídu na každého,“ vysvetľuje pani Iveta. „Samozrejme, že som sa bála, ale hovorí sa, že treba myslieť pozitívne. Tak som to praktizovala. Ináč, keď som bola tehotná, cítila som sa veľmi dobre, skôr som sa obávala šestonedelia. Keď sa dieťatko narodí, prvé mesiace sú najkritickejšie tak preň, ako aj pre matku. Ale vedela som, že mám pomoc, že sa môžem na tých svojich spoľahnúť. Aj manžel mi pomáhal, bol - a stále mi je - oporou, aj mama mi prvé týždne pomohla. Keď má človek takéto zázemie, môže si veriť...“

Kúpele a more.

Iveta je samostatná a sebestačná dáma. Šoféruje, vybavuje rodinné záležitosti aj veci týkajúce sa združenia Nádej, stará sa o rodinu, vychováva deti, robí v záhrade... Lakonicky konštatuje, že projekt „auto pre združenie Nádej“ vznikol rýchlo, pretože ho súrne potrebovali. Vraj rozpracovala projekt, poslala ho na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a pretože bol urobený dobre, združenie Nádej dostalo dotáciu a kúpilo spomínané auto. Nuž, aké jednoduché, však!!! „Bola som v kúpeľoch,“ hovorí Iveta. „ A keď ste tri týždne mimo svojho domu, tak všeličo stihnete. Volala som odtiaľ Jarke Valčekovej, či niečo nepotrebuje, že mám so sebou počítač, teda že by som mohla pomôcť s nejakými vecami. Povedala mi, aby som napísala nejaké projekty. Tak som urobila jeden na to auto, ďalší na rekondíciu... Dostali sme podporu aj na rekondíciu, aj na auto...“

Mimochodom, kúpele sú pre Ivetu miestom znovuzrodenia. Rok čo rok prichádza do Trenčianskych Teplíc, ktoré jej najviac pomáhajú. „Je to na tri týždne a naozaj poctivo absolvujem všetky procedúry. Potom som dva mesiace vždy ako nová,“ konštatuje s úsmevom pani Iveta. „Kúpele a more, to sú moje istoty. Aj more mi robí veľmi dobre. Keď som pri ňom, hovorím si, že tam som zdravá!“

Ľubomír Stanček

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
9 + 1 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."