teva - logo
Každý je tak mladý, ako starý sa cíti…

Každý je tak mladý, ako starý sa cíti…

Vydáno:

Aleš Zajíček počas svojho života poznal nejednu exotickú zem. Navštívil Nepál, Kamčatku, kus Európy a Barmu. Práve po návrate z Barmy mu lekári oznámili, že má SM, a tak sa vydal na ďalšiu cestu - cestu k sebe. Pristúpil k nej tvorivým spôsobom, ktorý môže byť pre hocikoho inšpiráciou. A keď sa dostatočne stretol sám so sebou, vydal sa na Fidži, aby opäť spoznával nové kultúry. Ak sa človek stretne s cestovateľom, ktorý sám seba nazýva výletník, mal by sa asi hlavne pýtať na zážitky z exotických zemí, ale my sme sa najprv dôkladne zastavili pri tej jeho ceste ku sebe samému. Pretože aj na tejto ceste objavil mnoho nových krajín a podporujúcich miest, ale hlavne ľudí a vytvoril si z nich mapu cestičiek, ktoré mu dávajú silu. Možno, že aj Vám, milí SM-kári, táto mapa pomôže.

Odpočiniem si, a môžem ísť ďalej...

Ako ste sa dozvedeli, že máte sklerózu multiplex a ako si spomínate na prvé dni po určení diagnózy?

Bolo to viac ako pred rokom po návrate z Barmy. Po dlhej ceste klimatizovaným lietadlom som dostal silnú nádchu a cítil som sa veľmi unavený. Potom mi náhla ochrnula ľavá ruka a noha, tak som sa vypravil do Thomayerovej nemocnice na ambulanciu. Prvá diagnóza znela zápal dutín. No aj tak mi súbežne urobili dôkladné neurologické vyšetrenie a po niekoľkých dňoch mi oznámili, že mám sklerózu multiplex.

Čo ste v tej chvíli urobili? Zisťoval ste si informácie na internete? Ako ste sa s celou situáciou vyrovnávali?

Predovšetkým som to konzultoval s lekármi v SM-centre a následne so svojou partnerkou. Oznámil som to najbližším priateľom. Na internete sme príliš „nezgúňali“, pretože je tam more zavádzajúcich informácií, ktoré vyjadrujú iba osobné a možno skresľujúce názory pisateľa. Skúsenosti z cestovania ma naučila, že v cudzej zemi vidíte dobré alebo zlé veci a priťahujete inšpiratívne alebo nepríjemné zážitky podľa toho, ako ste na tú cestu vnútorne naladený. Ak mám skôr pozitívne videnie sveta, na ceste sa mi darí. Podobne sme s priateľkou Janou pristúpili aj k informácii, že mám SM. Šli sme na to „od lesa“. Vyhľadávali sme pozitívne podporujúce informácie a tie zlé sme si nehovorili. Počuli sme o ľuďoch, ktorý ihneď po diagnostikovaní SM šli do invalidného dôchodku. Tak na takéto informácie sme okamžite zabudli. Potom sme videli človeka, ktorý má SM sedem rokov, pichá si injekcie a je v pohode vo svojom profesionálnom aj osobnom živote. Tak ten nás zaujímal. Jeho skúsenosti sme si ponechali v pamäti.

Zmienil ste sa o svojej priateľke; ako tú správu, že máte SM prijala, ako ste o tom komunikovali v prvých dňoch a čo vám najviac pomohlo?

Prvé, čo mi povedala bolo, že sa na to neumiera a my to zvládneme. Necháme tomu čas, a uvidíme ako to bude ďalej. Bez jej podpory by som to nezvládol. Na začiatku som šiel na tri mesiace na PN-ku, po nejakej dobe liečba zabrala, ale telo, keď sa moc nehýbalo, bolo trochu lenivé; tak sme s partnerkou vymysleli ďalšiu terapiu. Povedali sme si, že to, čo ťa nezabije, to ťa posilní a šli sme na výlet do Špindlerova Mlýna. Zo Špindlerova Mlýna som vyšľapal na Luční Boudu a späť okolo Bílého Labe. Vlastne som si dal 20 km prechádzku po horách. A ono to šlo! To bol ten prvý kľúčový impulz pre moju psychiku. Vyskúšal som si, že môžem chodiť a liezť po horách; keď som unavený, tak si na päť minút sadnem na kameň a môžem ísť ďalej.

Psychika určite zohráva veľkú úlohu, mal ste aj nejaké krízové momenty?

Samozrejme som mal chvíle, keď som si v duchu vravieval, čo z toho života mám, prečo a načo? Na Janu som vrčal a ona vravievala: „No jasné... ty máš tu svoju „psýchu“, vydržala to a počkala, kým to odoznie. Potom som sa jej ospravedlnil. Uvedomil som si, že mám okolo seba ľudí, ktorý ma majú radi, Janu, kamarátov... Vytiahol som si fotky z ciest a uvedomil som si, že sú miesta, kam sa chcem vrátiť. A že sú miesta, kam sa chcem pozrieť nanovo s niekým, koho mám rád, niečo pekné tam prežiť, vyfotiť si to. Keď tam ale chcem ísť a mať tieto zážitky, musím ísť pozitívne naladený a nejaká choroba mi v tom nemôže zabrániť. Pretože tá choroba je chorobou môjho tela, nie duše. Dušu mám zdravú. Len telo je choré. Mám životné heslo: „Každý je tak mladý, ako starý sa cíti, alebo Každý je tak starý, ako mladý sa cíti“. A ak to posunieme, každý je natoľko chorý, ako zdravý sa cíti, a zdravý, ako chorý sa cíti byť.

Môžem si robiť, čo chcem...

Spomeniete si na nejaký moment, ktorý vás možno prekvapil?

Prekvapila ma informácia, že si môžem robiť, čo chcem, iba si musím dávať na seba trochu väčší pozor. Odpočinúť si, keď som unavený. Pomyslel som si: „Keď si môžem robiť, čo chcem, tak si budem robiť, čo chcem“.

Je to pre vás asi veľmi o postoji k tejto chorobe...

Určite. Nedávno ma zamestnávateľ poslal na pravidelnú preventívnu prehliadku do nemocnice, kde sa zaoberajú chorobami z povolania. A pani doktorka sa zadivila: „Vy máte sklerózu multiplex?“ Odpovedal som: „Pani doktorka, sklerózy mám dohromady dve a tú jednu navyše, potvrdenú lekármi.“ „Ja som sa učila, že človek so sklerózou multiplex končí na vozíčku,“ pokračovala. Tak som ju rozhodne uistil: „Já skončím v krematóriu, ale tam skončíme všetci.“

Akú prácu robíte, a ako to tam prijali?

Pracujem v údržbe nehnuteľností, a keď som sa to dozvedel, hneď som im volal. Akonáhle zabrala liečba, vrátil som sa do zamestnania. Pýtali sa ma, či nepotrebujem nejakú úľavu, tak som povedal, že možno budem musieť občas viac odpočívať, inak nič.

Ja vás ešte vrátim na úplný počiatok liečby. Mnoho pacientov sa bojí aplikácie injekcií; ako ste sa tým vyrovnávali vy?

Problém som s tým nemal, pretože sme kedysi mali psa, ktorý mal cukrovku, tak som mu pichal inzulín. Vedel som, ako sa pichá injekcia. Ono je to jedno, či picháte injekciu sebe, alebo niekomu inému, ten strach z injekcie je skôr psychický blok, že si ubližujete. Koľko krát sa buchnete kladivom, alebo sa o niečo udriete a bolí to viac ako nejaké pichnutie. Ak viem, že mi tá injekcia pomáha vrátiť sa do života, pomáha mi žiť, tak ju beriem ako najmenšie zlo pre podporu svojho zdravia.

Ten fígeľ je teda v tom, že slová ubližujem si vymeníte za pomáham si?

Presne tak. Ja si pomáham.

Máte ešte nejakú vychytávku pre aplikáciu injekcie?

Mám. Vždy prechádzam prstom po tele a nechám na intuíciu, aby mi povedala, kde je dnes to správne miesto. Potom si poviem: „tu je to dobré, tu to nebude bolieť,“ a pichnem si injekciu. A ono to nebolí.

Ešte si nejako pomáhate?

Môj životný štýl je dosť o zdravej strave.

Čo to znamená?

Ak sa obzriem, mám teraz 186 cm a 77 kg. Pred tým, pred 11 rokmi, som mal 186 cm a 100 kg. Hovorím, som všežravec, jem mäso, zeleninu a ovocie. Vyhýbam sa tučným ťažkým jedlám typu sviečková s tonou smotany. Vyberám si skôr biele mäso a ryby. Jem tak, aby to, čo telo prijme, tiež hneď spálilo. Moje telo nenosí kilá navyše, cítim, že je to dobré pre kosti, kĺby a celkovú kondíciu. A verím, že stabilizácii SM to prospieva tiež.

Hurá na Fidži...

Posledná vaša cesta viedla na Fidži. Prečo ste si vybral Fidži a čo na to vravela neurologička?

Vyberáme si lokality, kam Češi veľmi nejazdia a chceli sme do trópov na južnej pologuli, pretože tam sme ešte nikdy neboli. Vravel som si: „...je tam slniečko – veľa vitamínu D, a to je vraj na SM dobré.“ Keď som to oznámil neurologičke, tak povedala: „Hmmm – vy ste sa zbláznili – čo potrebujete?“ Napísala mi do zásoby lieky, ktoré si mám vziať ak nastane nejaká komplikácia vo vyšších dávkach, aby sme eliminovali zápal. U svojho praktického lekára som „nafasoval“ obvyklé cestovateľské zásoby: framykoin, širokospektrálne antibiotiká, vodu na výplach očí. Na Klinike tropickej medicíny som si zistil, či nepotrebujem nejaké špeciálne očkovanie okrem toho, ktoré mám platné už z minula – tetanus a žltačka. Práve očkovanie je dobré konzultovať aj s neurológom.

Tak teda, čo ste si užili na Fidži?

Hlavne som si tam užil radosť z pohybu a pocit, že som zdravý. Chceli sme na Fidži preskúmať pár ostrovov. Vždy, keď vyrážame na cesty, máme podrobný plán, čo chceme vidieť, kam sa chceme pozrieť. Teraz tomu tak nebolo, pretože kvalitné informácie chýbajú. Mali sme len mapku a rámcovú predstavu, ktoré ostrovy navštívime. Nakoniec sa nám to podarilo. Chceli sme najmä poznať inú kultúru. Na Fidži je fidžijská kultúra, čo sú pôvodne ľudožrúti, a potom je tam indická kultúra. Tak sme si v lietadle „s nadsázkou“ hovorili, že keď je českým vývozným artiklom pražská šunka, tak aby si nás, náhodou, s ňou nesplietli.

Že by tam skutočne ešte niekde žili ľudožrúti?

Jasné že nie. Na ostrove Viti Levu, kde je najstaršia miestna dedina, vystavali posledným americkým misionárom, ktorých zjedli v 19. storočí, pomník. Dnes sa už nikto báť nemusí. Fidžijci vedia, že predkovia prišli pred 3000 rokmi z Tanzánie. Dohovoríte sa s nimi po anglicky, pretože angličtina sa tu učí od materskej školy. Dodnes sú totiž poddanými anglickej korune. Ich základný pozdrav je „bula“, čo je niečo ako haló. Sú veľmi milí, ústretoví a zvedaví. Poznajú biele tváre z Austrálie a Nového Zélandu, a keď poviete, že ste zo strednej Európy, tak ich veľmi zaujímate.

Hovorili ste, že chodíte na cesty hlavne poznávať nové kultúry; čo ste zažili tu?

Pretože sme prišli pred Vianocami a pretože sú Fidžijci kresťania, tak sme mali možnosť vidieť, ako tam pripravujú a slávia Vianoce. Slávia ich 25. decembra, zíde sa celá rodina alebo aj celá dedina, spoločne varia aj jedia a dávajú si darčeky. Predvianočnú atmosféru sme mali možnosť zažiť na ostrove Kadavu, a boli sme dokonca pozvaní na ich nedeľnú metodistickú omšu, ktorá celá prebiehala vo fidžijštine. Trvala dve a pol hodiny, kázanie sa striedalo so spevmi. Keď omša skončila, boli sme predstavení miestnym náčelníkom, čo sú veľmi vážené a vysokopostavené osobnosti, a mohli sme si s nimi pohovoriť. Poďakovali nám, že sme ich navštívili, my sme sa tiež poďakovali, že sme mohli vidieť ich dediny. Pastor nás potom pozval k sebe na obed, čo sme museli vzhľadom k návratu s vďakou odmietnuť. Nehnevali sa a pozývali nás, aby sme zasa prišli ku nim.

Snažíte sa čo najviac stretávať s ľuďmi...

Áno, snažíme sa s nimi nadviazať priateľstvo, pýtame sa ich, ako sa im darí, ako im, napríklad, funguje školstvo, zdravotníctvo, doprava a pod. Hovoria o sebe, že sú v podstate leniví, a keď nič nemusia, tak iba sedia a pijú kavu, čo je omamný nápoj z rastliny zvanej piepor opojný. Chutí to ako zvláštne kakao, do ktorého ste nasypali mnoho korenia. Sú po ňom veselí a hraví a je im večer radostne. A ráno vyspávajú. Keď potrebujú, pracujú na svojich poliach. Pre nich je najdôležitejšia rodina; keď vidíte, ako sa starajú o deti, mohli by sme sa od nich všeličo naučiť. Učiť sa tej ústretovosti a pohode, nikam sa neponáhľajú, pretože vedia, že im nič neutečie. Ak je treba, tak pri práci zaberú, keď príde hurikán a zmetie im dedinu, tak si prosto postavia novú. Zostanú, neutečú, pretože je to skrátka ich domov. Mnoho Fidžijcov odchádza za prácou do Európy alebo do Austrálie a na Nový Zéland, ale ako môžu, vracajú sa domov, aby tu založili rodinu a vychovali deti. Rodina a dedina, odkiaľ pochádzajú, je pre nich to najdôležitejšie.

Sú teda skôr poľnohospodári?

Najväčšia produkcia je tam poľnohospodárska, aj keď na veľkých ostrovoch pracujú na poliach skôr Indovia. Na menších, aby sa uživili, musia niečo vypestovať, odviezť na trh a predať to. Na ostrovoch Fidži žije 500 000 Fidžijcov, 150 000 Indov a na hlavných ostrovoch je aj malá komunita Číňanov. Indovia a Číňania vlastnia väčšinou reštaurácie a obchody, ale musia dodržiavať zákony, ktoré nariaďujú zamestnávať Fidžijcov. Vláda je zložená len z Fidžijcov. Fidžijci rôzne podnikajú a pracujú v rekreačných rezortoch, aby si zarobili nejaký ten dolár, mali z čoho žiť a za čo si kúpiť kavu. Fidžijci majú dokonca heslo, ktoré s troškou zveličenia vraví. „Nemusíme mať peniaze, nemusíme mať čo jesť, hlavne že máme kavu!“

Aký zážitok vám ešte utkvel v pamäti?

Išli sme napríklad na jeden ostrov, mali dohodnutý jeden trajekt a ten nešiel, pretože bolo rozbúrené more. Fidžijka, s ktorou sme sa zoznámili cestou, sa nás hneď ujala a zaistila nám prespanie na jednu noc. Pretože to bolo v hlavnom mesta Suva, tak sme sa na druhý deň prešli po okolí, prehliadli si mesto a o jedenástej hodine večer sme znovu sadli na trajekt, o druhej v noci sme sa znovu vracali kvôli poruche a o pol štvrtej poobede, po oprave, sme definitívne odplávali k cieľu. Vďaka tomu sme zažili čo je exotika. Ako jediní bieli na lodi sme budili veľkú pozornosť Fidžijcov, celá loď sa o nás starala, pastor z ostrova Kadavu nám ponúkal duchovnú útechu. Personál nám ponúkol kajutu, aby sme si mohli oddýchnuť a osprchovať sa, kuchárky v jedálni nám ponúkali jedlá, ktoré sa im v ten deň obzvlášť podarili. Z lodi tiež volali do miesta nášho ubytovania, aby nás čakali neskôr a poslali nám oproti čln, ktorý nás o polnoci skutočne čakal pri móle. Fidžijci sa s nami zhovárali, dozvedeli sme sa napríklad, že zatiaľ čo základné školstvo je bezplatné, na stredné a vysoké prispieva malou časťou štát, zbytok financuje rodina, alebo dokonca celá dedina. A talentovaní študenti majú možnosť získať štipendium na štúdium v Austrálii, či na Novom Zélande; toto štipendium môže byť dotované z programu, na ktorého financovaní sa podieľa aj anglická koruna.

Načo boli zvedaví oni?

Na všetko; ukazovali sme im na mape, kde leží naša zem, chceli vedieť, ako to u nás vyzerá, prekvapilo ich, že v decembri tam padá sneh. Pýtali sa, ako pracujeme, ako žijeme, aká je u nás rodina, pýtali sa, prečo jazdíme do cudzích zemí. Potešila ich odpoveď, že chceme poznať novú kultúru, nových ľudí a ich bežný život a miesta, v ktorých žijú. To koniec koncov poteší ľudí všade na svete. A my to naozaj takto cítime.

Čo ste si z Fidži odniesli?

Hlavne si vždy pripomínam ich pohodu, vľúdnosť a ako sa nikam neponáhľajú.

Mohli by ste to vaše cestovanie po svete i vaše cesty liečenia SM nejako zhrnúť a povedať, čo je pre vás najdôležitejšie?

Najdôležitejšie je, aby sme boli s Janou šťastní, a je jedno, či je to v Prahe, Krkonošiach alebo na druhom konci sveta pri poznávaní iných kultúr. Aby som si mohol späť do ČR priviezť niečo z toho poznávania, pretože to poznávanie je niekedy o inšpirácii inou kultúrou, niekedy o poznávaní seba samého na ceste.

rozprávala sa: Šárka Pražáková

Zdieľať článok

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
jedna + dva =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."
Odber noviniek emailom


Súhlasím so spracovaním svojho osobného údaju - emailovej adresy, a to za účelom zasielania noviniek.

Informace o používání souborů cookies

Tieto webové stránky používajú na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Informácie o tom, ako tieto webové stránky používate, sú zdieľané s tretími stranami. Ak máte záujem, môžete si upraviť nastavenia. Svoje rozhodnutie môžete kedykoľvek zmeniť na stránke "ochrana osobných údajov".
Povoliť všetky súbory
Okrem potrebných súborov tieto stránky na analýzu návštevnosti používajú službu Google Analytics. Ak si neželáte dáta zdieľať, môžete túto službu zakázať.