Húžva

Húžva

Teta Róza ho nemá rada. Nenávidí ho, pretože je to hrča, húžva a takí jej idú strašne na nervy. Na druhej strane ani on ju nemiluje. Nikdy neskáče od radosti, keď sa mu ohlási, pripomenie, nanúti. Iba rešpektuje nepríjemnú skutočnosť, že sa mu znovu a znovu natíska do života. Keď začne trieskať na jeho dvere - Róza nemá výchovu a správa sa ako onen neokrôchanec z bradatého vtipu: „Volám sa Vtierka a budem u vás bývať!“ -, ohlási sa jej rovnako, ako keď ho v dabingu volajú k mikrofónu: „Už letím! Som tam ako blesk, o päť minút..!“ V dabingovom štúdiu je to pár metrov, kolegovia herci sa zasmejú na Tiborovej vtipnej reakcii a držia mu palce, aby to k mikrofónu stihol načas. V ústrety nevítanej tety Rózy sa šmatlá a šmatlá, ale nakoniec jej vždy otvorí dvere, pretože musí.

Keď mu je však najhoršie, berie na ňu sekeru. Tibor Frlajs. Pôvodne herec, divadelník z povolania, a predovšetkým z radosti a vášne. Milovník života. Osudový zaľúbenec do prírody a do chalupy nad Terchovou. Humorista, veselá kopa. Neskôr „rozhlasák“, moderátor, spíker, dabingový herec. Dnes z prinútenia aj dabingový dramaturg.

Teta Róza je mrcha spoločníčka, pretože je zákerná, falošná a krutá. Robí si s človekom, čo chce. Klame trenírkami, príde k nemu, vyžmýka ho, robí sa, že odchádza, ale napokon sa ukáže, že vlastne nikdy sa nikam nezberala, iba sa na chvíľu zatajila. A vzápätí mu už spôsobuje ešte väčšiu bolesť a rozsieva ešte väčšiu beznádej.

Tibor nefrfle na krutosť osudu. Dokonca si nikdy nekládol osudovú otázku – a dodnes to nerobí, hoci s tetou Rózou je spojený už celých 23 rokov – prečo do tej čiernej jamy spadol práve on? Prečo sa život akurát s ním tak nechutne a cynicky zahral? Mnohí ľudia, ktorých postihlo nešťastie, si svoj život rozdelili na dve polovice – pred katastrofou a po nej. Tibor Frlajs vo svojom živote nemá dve etapy, teda jednu pred Rózou a druhú v tandeme s ňou. Skôr verí na akési kruhy. Napríklad bratislavské divadlo Ludus bol taký jedinečný a neopakovateľný kruh.

„Divadlo Ludus bol kruh, ktorý sa týkal môjho hrania na javisku. Svoj život na scéne som začínal v Luduse a po rokoch som ho tam aj uzavrel...“ konštatuje Tibor. V spomínanom bratislavskom súbore hral od svojich deviatich rokov a rád si spomína na kamarátov. Miro Noga, Mišo Gučík, Zuza Frenglová, ale aj Deana Horváthová a iní... Ludus mal dobré meno a skvelú povesť a už vtedy si trúfol aj na parádne divadelné čísla, napríklad na Maeterlinckovho Modrého vtáka. Tibor v ňom stvárnil hlavnú úlohu. Fantázia! Nečudo, že keď sa mal rozhodnúť medzi umením a športom (venoval sa gréckorímskemu zápaseniu), uprednostnil Táliu. Kvôli nej samej, ale aj kvôli skvelej ludusáckej partii. Najmä Miro Noga, jeho sused a spolužiak zo základnej školy, bol preňho viac ako iba kamarát. Preto mu vždy fandil a nikdy nezávidel: ani vtedy, keď Miro exceloval v skvelej inscenácii Gogoľovho Nosa, ba ani vtedy, keď Nogu vzali na VŠMU a Frlajs zostal pred dverami školy pre nedostatok miesta. Mimochodom, Tibor dodnes nevie závidieť. Prosto, nedokáže to! Keď v divadle vidí super inscenáciu (žiaľ, nie je ich veľa!), teší sa a má chuť skočiť medzi bývalých partnerov na javisko. Neskočí, neľútostná teta Róza mu to nedovolí...

Tibor sa od svojho cieľa nikdy nedal odradiť. A dodnes sa nedá! Chcel sa stať profesionálnym divadelným hercom a aj sa ním stal. Po prvom zabuchnutí dverí na VŠMU síce išiel robiť do televízie a potom si odskočil na knihovnícku školu do Krasňan, ale svojho sna o herectve sa nevzdal. Keď mu Ivan Letko ponúkol na bratislavskej Novej scéne hosťovačku vo Figarovej svadbe, cítil, že je v tom správnom divadelnom vlaku. Jeho komické výstupy s Majdou Pavelekovou vyvolávali v hľadisku salvy smiechu a utvrdzovali ho v presvedčení, že javisko je jeho osud. Potom úspešne zvládol nové prijímačky na herectvo, neskôr celé štúdium na VŠMU a po krátkom čase už objavoval čaro turčianskej záhradky. Stal sa členom martinského divadla. Pravda, skôr ako turčianske frlajszákutia učarila mu Malá Fatra, presnejšie Terchová, ešte presnejšie časť Horná Tížina a v nej osada U Ďuračkov. Tu si – vedno so spolužiakmi z VŠMU Maťom Landlom, Dadou Sanitrovou a Dášou Rúfusovou – kúpili od Hafiho, teda Leopolda Haverla, chalupu. A to bol koniec! Koniec sveta, do ktorého sa Tibor, mestský chlapec z fajnovej Bratislavy, zaľúbil na celý život. Chodil tam s partiou aj sám, utekal tam, v zime, v lete, v daždi, páľave. V dvojmetrovom snehu sa brodil neraz až deväť hodín, aby sa U Ďuračkov zohrial, trochu si oddýchol a už bežal nazad do martinského divadla, pretože večer mal predstavenie. Ale tá chvíľa v tej božskej nádhere stála za to! Na chalupu, do prírody, do čiernej hory plnej hríbov utekal, ale pred Rózou neušiel. Prvý raz ho dobehla a zaskočila práve v tomto čistom rajskom kúte. – „Bol som práve tam, v chalupe, kúril som si, samozrejme, mal som aj niečo na zahriatie a zrazu som zistil, že vidím akoby cez celofán. Tak som šiel do martinskej nemocnice na očné. Videl som, že okolo mňa je nejaký frmol, ale vôbec som tomu nevenoval pozornosť. Svet mi bol vtedy gombička, žilo sa tak, ako sa žilo, teda riadne bujaro... Nikto mi však nepovedal diagnózu. Vôbec som netušil, čo mi je. Šesť týždňov som ležal na očnom a aj keď sa mi začalo trochu horšie chodiť, nevšímal som si to. Potom to prešlo...“ spomína Tibor.

Mladý herec žil naplno, hral veľké aj menšie postavy, tlieskali mu v Martine aj na zájazdoch, založil si rodinu, chalupa U Ďuračkov ho zbožňovala a on ju. Asi po roku prestal znovu vidieť, oslepol na druhé oko. Úplne. Aj to však prešlo. O svojej osudovej diagnóze ešte stále ani netušil. Potom prišlo Brno, nakrúcanie pesničkového klipu, v ktorom hral postavu mafiána. Nahodený do obleku sa mal kúpať, hoci vonku bola riadna zima. Scéna sa viackrát opakovala a Tibor bol celý čas v mokrom. Po chvíli začal celý brnieť, akoby mu nohy a ruky okupovala celá armáda mravcov. Od celofánového videnia na chalupe U Ďuračkov uplynuli asi dva roky, keď doktorka v brnianskej nemocnici, ktorá ho vyšetrila, utrúsila k sestričke: „Pacient má roztrúsenú sklerózu...“

Vtedy sa Tibor stretol s týmto pojmom vôbec po prvý raz. Diagnózu sa však dozvedel až od svojej obvodnej neurologičky v Bratislave.

„Samozrejme, začal som sa zaujímať, čo tá diagnóza vlastne znamená,“ hovorí Tibor. „Už som bol ženatý a dostal som ponuku vrátiť sa na bratislavské javisko. Otváralo sa Divadlo Škola Ludus a ja som ponuku prijal. Naštudovali sme krásne inscenácie a v repertoári sme mali predstavenie, v ktorom som trištvrte večera prestál na rebríku. Cítil som, že akosi nevládzem. A vtedy mi v hlave ťuklo, či to nebude posledné predstavenie, ktoré hrám...“

Kruh sa uzavrel. Veľký sen o divadle, ktorý sa v Luduse začal, v Luduse aj skončil! Tibor je však húžva, len tak sa nepoddá. Práve vtedy vstúpilo do nášho života rádio Twist a herec Frlajs vymenil javisko za mikrofón. Ťahal ako mulica, drel ako kôň. Kto nikdy nerobil moderátora, spíkra, redaktora, dramaturga, manažéra atď. v tom istom čase a na tom istom mieste, nevie, o čom je reč. Bol to strašný adrenalín. Pocit, keď v štúdiu zasvieti červená, sa dá prirovnať k napätiu, aké vládne pred divadelnou premiérou. Ale Tibor zvládol aj tento maratón. – „Dodnes neviem, ako som to všetko mohol stihnúť, veď niekedy som vysielal aj dva bloky po štyri hodiny v kuse. Domov som sa vracal okolo pol tretej nad ránom, zaspával som okolo štvrtej a ráno o deviatej som už zase zarezával,“ krúti hlavou Tibor.

Bola to obrovská fuška a nemala dobrý koniec. Frlajs v Twiste totiž nedobrovoľne skončil. Mal tam veľmi peknú reláciu, ktorú si vymyslel. Volala sa Tančiareň a bola to vlastne talkshow s hosťami. Jeho parádne nedeľné číslo však rádio - napriek vysokej počúvanosti –zrušilo. Tibor teda zostal bezprízorný a navyše s hendikepom, že divadlo už nemohol robiť, lebo jeho chôdza nebola bohvieaká. Zostal mu iba dabing. A tak je odvtedy z prinútenia dabingový herec a dnes už aj dramaturg, ktorý upravuje dialógy. Keď mu na rebríku v Luduse preblesklo hlavou, že zrejme hrá svoju poslednú divadelnú inscenáciu, chtiac-nechtiac si musel pripustiť, že v jeho živote sa končí niečo veľmi dôležité a že od tejto chvíle začína kráčať do neznáma. „Uvedomil som si, že je to koniec. A došlo mi, že som vyštudoval divadelné herectvo, mám na to papier a s touto školou človek veľa iných pIMG_2273_smallrofesií nezvládne. Preblesk v hlave, že divadlo vlastne už hrať nikdy nebudem, to bolo niečo strašné. V divadle, v ktorom som sa videl, som už bol vlastne nepoužiteľný...“ – pripomína Tibor. „Ale ešte horšie bolo pomyslenie, že už nikdy nebudem na chalupe. A tento pocit bol možno ešte horší, ako ten, že divadlo je pre mňa stratené. Chalupa bola moje všetko, môj život, môj svet...“

Keď si Tibor uvedomil, že s divadlom skončil, neprepadol žiadnej hystérii. Povedal si, stop, koniec, no život ide ďalej! Strata chalupy ho však zložila, vtedy sa mu zrútil svet. Bola to jeho srdcovka... Ale dostal sa aj z toho. Svoj diel predal Maťovi Landlovi a v milosrdnej pamäti, ktorá uchováva iba to najmilšie, najkrajšie, mu zostali obrazy voľnosti, slobody. Dnes má vo vŕškoch nad Bratislavou, na Ahoji, rodinnú záhradu. Chodí tam, oddychuje aj čosi porobí, ale už to nie je tá voľnosť ako U Ďuračkov.

Tibor je zvláštny prípad. Róza-Neróza, neraz robí všetko naopak. Nie tak, ako mu to radia, predpisujú, napovedajú. „Zakázali mi fyzickú robotu. Istá pani doktorka mi povedala, že už nikdy nebudem môcť rúbať drevo, vraj na to môžem zabudnúť. Ja ho však doteraz rúbem. Niekedy si pri tom musím aj kľaknúť. Ešteže mi žena na pätnáste výročie našej svadby kúpila fantastickú sekeru“ – smeje sa Tibor. Alebo bicykel. Nie je deň, okrem toho, keď napadne strašne veľa snehu, aby sa nebicykloval aspoň hodinu, dve. Vždy však má mieru, vie, koľko môže jazdiť. Povedzme, keď je hodinu na bicykli, vie, že si musí sadnúť. Aspoň na päť - desať minút. Dobije si baterky a môže ísť ďalej. Keď je v Bratislave mínus šesť a na bicykli vidíte nejakého blázna, je to Tibor Frlajs. Bicykluje sa aj na Vianoce alebo na Silvestra. „Málo ľudí vie, že pre esemkárov je najhoršie – teplo. Teplý kúpeľ, počasie nad 30 stupňov – to nie je nič pre mňa. Všetci mi hovoria, ako sa môžeš v zime bicyklovať. A ja odpovedám – ako sa vy môžete v zime lyžovať. Pri lyžovaní človek stojí niekde pri vleku a ja sa na bicykli hýbem a je mi dobre. V lete je to horšie, lebo teplo mi nerobí dobre. Ale ja chodím na doraz. Viem, že veľa pacientov s touto diagnózou sa strašne kontroluje, stále si merajú teplotu, stále o tom hovoria, alebo sa opustia. To nie je môj prípad. Keď mi bolo v nemocnici najhoršie, aj vtedy som chodil hore-dolu po schodoch. Aby som sa čím skôr dostal do formy,“ konštatuje Tibor.

Nuž, ako som povedal, je to húžva.

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
9 + 4 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."