Viac než priateľ

Viac než priateľ

Martina a Jiří boli v Roske (ROSKA – český ekvivalent Slovenského zväzu sclerosis multiplex SZSM, pozn. redakcie) dlhé roky priatelia. Až potom neskôr prišla láska. Obaja vravia, že práve toto priateľstvo ich vzťahu dáva veľkú stabilitu. Pomáhajú si vzájomne svojou silou. Jiřího kľud a nadhľad boli pre Martinu veľkou oporou v dobách, keď jej život hádzal polená pod nohy. Aj teraz jej Jiří svojou vyrovnanosťou pomáha udržovať rovnováhu. A povedala by som, že energická Martina Jiřímu otvára viac dvere do sveta medzi ľudí. A tiež mu uľahčuje prekonávanie bariér, ktoré sa mu občas kvôli SM stavajú do cesty. Ich vzťah nespadá do kategórie jednoduchých románov, obaja majú za sebou nejaký ten karambol. Ich vzťah je o zdieľaní, synergii, a hocikoho počas čítania tohto článku môže inšpirovať k zamysleniu, či človek. O ktorom tvrdíme, že je náš kamarát, nieje pre nás viac, než len kamarát či priateľ.

SM sa u vás oboch prejavila hneď od začiatku výrazne. Martina, ako to bolo u vás?

 

Jiri-4Martina: Po štúdiách som začala mať zdravotné obtiaže. Prestávala som vidieť, začala som mať veľké problémy s rovnováhou, zle som chodila. Nakoniec som sa pohybovala pomocou francúzskych bariel. Pre neurológov nebolo ťažké stanoviť moju diagnózu. Hneď v tej chvíli som si ale povedala, že sa nevzdám, a mala som veľké šťastie na ľudí. Skleróza sa vtedy liečila kortikoidmi a lekári odporúčali skôr kľud a pohybu len trošičku. Našťastie som stretla rehabilitačnú sestru, ktorá mi doporučila cvičenie jogy, pretože jej pacienti mali s touto formou cvičenia dobré skúsenosti.


JOGA, TO JE ŽIVOTNÝ POSTOJ

 

Čo o joge viem, je to sústava zložitých cvikov – ásan, ktoré vyžadujú presné ovládanie tela. Ako ju môže cvičiť človek s SM?

 

Martina: Joga, to niesu len zložité ásany, ale aj prepracovaný spôsob dýchania, a hlavne spôsob pozitívneho mentálneho naladenia, ktoré nás učí telu pomáhať. Už 18 rokov som cvičiteľkou zdravotne postihnutých a cvičiteľkou jogy a zo skúsenosti viem, že uplatnenie základných princípov jogy funguje. Ide hlavne o riadený dych a riadený pohyb, spojenie myšlienky, dychu a pohybu. V praxi to vyzerá tak, že keď človek nemôže hýbať končatinou a v myšlienke si predstaví, ako sa s nádychom dvíha a s výdychom klesá, tak sa mu časom môže podariť, že sa jeho ruka či noha zdvihne tak, ako človek chce.

 

Jiri-3 Nejde teda o to vrhať sa do zložitých ásan?

 

 Martina: Áno, radšej opravujeme drobné nezrovnalosti a nestálosť, ide o to telo znova naladiť, naučiť ho základné pohyby, ktoré máme vrodené. Citlivo sústredene vnímať pocity tela, aby si „spomenulo“ na to pôvodné, čo bolo naprogramované v hlave. Ja sama mám skúsenosť s ťažkou atakou , keď som zo dňa na deň ľahla, jeden dva dni som sa ľutovala, potom som začala s mentálnym pohybom, predychávaním, vnímaním toho, čo práve cítim. Za pár dní telo naskočilo, začala som hýbať špičkou nohy, potom som nohu zdvihla a postupne, keď som v tej nemocnici cvičila takmer od rána do večera a dostávala lieky, za mesiac som odchádzala po svojich. Vlastne veľkým vzorom sú pre mňa môj cvičiteľ Antonín Klíma z Teplíc a Jana Liberdová z Brna, ktorým sa práve cez toto napojenie na múdrosť tela darí SM úspešne čeliť. Dnes chodím bez francúzskych bariel a nedávno som si zišla aj kopec na lyžiach. Keby mi toto v 25-ke niekto povedal, tak mu neverím.

KEĎ KARAMBOLY DUŠU BOLIA

 

Ako vyzeral váš život, kým ste stretla Jiřího?

 

Martina: Prvé manželstvo, z ktorého mám dcéru, nebolo šťastné. Potom som poznala svojho druhého manžela, s ktorým som žila 20 rokov a máme spolu syna Tomáša. Spočiatku to bolo šťastné manželstvo. Bol to jeden z mála mužov, ktorý vedel syna vykúpať i prebaliť. Keď Tomáš začal chodiť, sadol manžel k počítači a prestával s nami komunikovať. Paradoxne mi to pomohlo, nemohla som len tak sedieť doma, nútilo ma to byť stále na nohách. Starala som sa o dcéru aj o Tomáša, ktorý bol hyperaktívne dieťa. Pretože mám šťastie na ľudí, stretla som kamarátku s rovnako starým dieťaťom, chodili sme do prírody, pomáhali si. Ďalší človek, ktorý mi bol veľkou oporou, bol Jiří. Stretli sme sa v Roske a dlho sme boli priatelia, myslím, že bez jeho priatelstva by som posledné roky svojho života ťažko ustála.

 

Určite sa k vášmu vzťahu dostaneme. Jiří, poviete mi niečo o predošlom živote?

 

Jiri-2Jiří: Keď som sa vrátil z vojny, začal som pozorovať, že na výletoch s manželkou a synom občas zakopávam a zrazu sa mi horšie chodí. Lekári vtedy u mňa SM nerozpoznali. Štyri roky som sa liečil na inú diagnózu, môj zdravotný stav sa zhoršoval, až som navštívil neurológiu v inom meste. Tu mi diagnostikovali SM. Bohužiaľ sa ukázalo, že mám jej progresívnejšiu formu. V manželstve som bol celkom spokojný. Keď sa nám narodil syn, zrovna som bol v nemocnici, manželka na to ostala sama, zvládala to a za to ju aj dnes obdivujem. Pokiaľ som mohol, tak som pracoval, stihli sme sa ešte s rodinou pozrieť po Európe. Tiež som sa behom tej doby staral o ťažko chorú matku. Keď sa môj zdravotný stav postupne zhoršil, staral som sa doma o syna, snažil sa pomáhať s domácnosťou. Na vozíku som od roku 2000. V roku 2008 mi manželka povedala, že by zasa rada žila normálny život, a pretože manželstvo je dobrovoľný zväzok, pristúpil som na to.

 

To isto nebola ľahká doba. Vtedy ste už bol v Roske, ako vám ľudia v nej pomohli?

 

 Jiří: Veľmi mi pomáhalo priateľstvo s Martinou. Všeobecne mi Roska pomohla veľmi. Som tu od roku 1997, až tu mi poriadne vysvetlili, ako môžem pravidelne cvičiť, jazdím na hipoterapiu, rekondície, dostal som sa medzi ľudí. A hlavne som pochopil, že s SM skutočne život nekončí. V dobe, keď sme sa so ženou rozchádzali, som hľadal nové bývanie, mesto mi ponúklo bezbariérový byt. Neveril som si, či dokážem takto bývať sám, ale vďaka priateľom z Rosky, otcovi a bratovi som zistil, že to pôjde.

 

U NÁS V POHODE

 

Martina, boli ste s Jiřím dlhé roky kamaráti. Čo vás na ňom zaujalo?

 

Jiri-1Martina: Zaujalo ma, že sa pri cvičení veľmi snaží. To pri chlapoch nebýva zvykom. Snažil sa, aj keď mu bolo práve mizerne. My ženy to máme inak. Máme deti, takže aj keby sme mali drevenú nohu, tak sa kvôli nim postavíme. Páčilo sa mi, ako je kľudný a ako pekne hovorí o svojej žene. S jeho ženou sme sa poznali, páčilo sa mi, ako sa chová ku svojmu synovi Danielovi, ako o ňom zmýšľa, a keď sme boli spolu niekde aj s mojím synom Tomášom, automaticky dával pozor, aby sa ani jemu nič nestalo. Boli sme napríklad na koňoch, a on dával pozor, aby Tomáš nespadol, pretože Tom je taký divoký. To som zo svojich pertnerských vzťahov nepoznala.

 

 

Ako ste sa stali priateľmi? Čím vám najviac pomohol a čím si myslíte, že pomáhate vy jemu?

 

Martina: Vyplynulo to prirodzene, pretože sme bývali dve dediny od seba. Jiří ma bral so sebou, keď šiel autom do Rosky na cvičenie, na schôdzu alebo na rekondíciu. Rozprávali sme sa, preberali sme, čo sa deje v Roske, ale napríklad aj to, čo nás trápi a nikomu inému sme to nemohli povedať. Mala som v tej dobe už veľké problémy vo vzťahu a rozhodla som sa, že z neho chcem odísť. Trvalo však ešte niekoľko rokov, než som to mohla urobiť. Jiřího kľud a chlapský nadhľad mi boli veľkou oporou. Ja si myslím, že mu veľmi pomáham po fyzickej stránke a nikdy, keď bol hoci v nemocnici alebo sa jeho zdravotný stav zhoršil, nenechala som ho padnúť. Pomáhala som mu aj ako jeho cvičiteľka.

 

Pripadá mi, Jiří, že tým, ako je Martina tak veľmi aktívna, dostáva vás tak trochu z vašej ulity.

 

Jiří: Určite. Je pravda, že keď som sa dostal na vozík, tak som bol často doma. Chodil som hlavne na akcie Rosky a dvakrát som bol v nemocnici.

 

Ako sa stalo, že sa váš vzťah posunul ďalej? Je podľa vás dôležité, že ste boli dlho kamaráti?

 

Jiri-5Martina: Určite medzi nami zapracovala chémia. To, že sa sebe páčime, sme si asi uvedomovali podvedome už skôr, aj keď vedome sme si to nepripúšťali. Potom sa Jiří rozišiel so ženou a ja som našla silu odísť od muža. Bolo dobre, že sa aj naši chlapci poznajú a rozumejú si, aj keď sú každý úplne iný. A je veľmi dobré, že sme boli dlho kamaráti, dobre sa poznáme a nemusíme si nič dlho vysvetľovať. Vďaka tomu, že máme za sebou kus života, všeličo sme prežili, vieme sa radovať z maličkostí. Napríklad len z toho, že svieti slniečko a za oknom je sýkorka.

 

Ako žijete teraz, Martina?

 

Martina: Pekne. Pretože máme radi pamiatky a prírodu, boli sme teraz na skvelej dovolenke ešte s jedným manželským párom. Veľmi sme si to užili. Vďaka pomoci kamarátov trávime Silvestra na horách so všetkými našimi deťmi. Celý život som mala šťastie na ľudí, vždy prišli v správny čas. Jiří ma necháva robiť všetky moje aktivity, nevadí mu to, učí sa s Tomášom a pomáha mu, jeho kľud má na Tomáša pozitívny vplyv. No a ja mu zasa uvarím srnčí guláš.

 

laska-na-koleckachJiří?

 

Jiří:Srnčí guláš si mi teraz urobila prvýkrát...


Martina:Teraz už bude na stole pravidelne... (smiech)

 

Čo je podľa vás vo vašom vzťahu to najdôležitejšie, Martina?

 

Martina:Je dôležité, že sme boli dlho kamaráti a potom prišla láska. Dáva to nášmu vzťahu veľkú stabilitu. A teší ma aj Jiřího humor, ktorý vie vážne veci včas odľahčiť.

 

Jiří, chcete niečo dodať?

 

Jiří:U mňa v pohode.

 

autor: Šárka Pražáková

zdroj: www.rskompas.cz

foto: ilustračné

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
5 + 6 =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."