Dotknúť sa hviezd…

 Dobrý „kumšt“ je aj u našich západných susedov veľmi obľúbený a vysoko oceňovaný, a diváci sú ochotní vystáť si celé hodiny v radoch pred pokladňou, len aby sa dostali k vstupenke na vychytené predstavenie. Takýto obrovský záujem je napríklad o inscenáciu českej klasiky, hru Stroupežnického Naši furianti, ktorú naštudoval režisér Jan Borna na scéne pražského Divadla v  Dlouhé. Divadelník v  najlepšom veku (narodil sa roku 1960 v Příbrami) totiž nastavil českej spoločnosti neľútostné zrkadlo, v  ktorom ukazuje, že s tou ospevovanou národnou idylickou náturou to vôbec nie je ružové, pretože opak je pravdou. Tak ako kedysi Miloš Pietor v Statkoch-zmätkoch ukázal, že ani naša sládkovičovská „holubičia povaha“ nie je láskavá a prajná, pretože keď ide o majetok, mamon a  peniaze, nepoznáme brata, ani svata, a  všetko bez hanby habeme ako po nebohom, aj Jan Borna demaskoval české furiantstvo.

 Prečo vlastne hovoríme o tomto divadelníkovi, ktorý vyštudoval réžiu na pražskej DAMU, predtým zvládol teóriu kultúry na Filozofickej fakulte UK v  Prahe a úspešne pôsobil nielen v brnianskom HaDivadle, ale režíroval aj v známom bábkovom divadle Drak v  Hradci Králove, v  Realistickom divadle v  Prahe, v Dejvickom divadle v „stovežatej matičke“, a od roku 1996 je kmeňovým režisérom pražského Divadla v Dlouhé? Isteže, aj preto, lebo je to talentovaný tvorca, ktorý sa venuje inscenáciám dramatizácií literárnych diel, vydal tri zbierky pôvabných a vtipných básni a  skutočným celonárodným hitom sa stalo jeho naštudovanie českej klasiky - Stroupežnického Našich furiantov. Existuje však ešte jeden dôvod, prečo sme sa pristavili pri výnimočnej práci Jana Bornu. Roku 1992, ako 32-ročnému, mu lekári diagnostikovali sklerózu multiplex. 

 „Ako sa s týmto hendikepom žije a tvorí?“ - pýtali sa tohto umelca české média. A  on veľmi úprimne a otvorene odpovedal: „Ťažko. Ja som dovtedy, kým som nemal sklerózu multiplex, vari ani nebol smutný. A zrazu ma začali postihovať ťažké depresie. Potom som sa ich však čiastočne zbavil.“ Obrovský tvorivý potenciál, ktorý Jan Borna vlastní, mu nepochybne pomáha v zápase s touto zákernou chorobou, ale hoci v divadle je režisér – aspoň tak sa to tvrdí v zákulisí – Pánboh, ktorý všetko vie a všetko môže, v úlohe pacienta sú jeho ambície rovnaké ako u  každého „esemkára“. Jan Borna je však tuhá nátura a len tak ľahko sa nevzdá. Ani v živote, ani v umení. „Teraz mi odišla ruka a ochrnujú mi aj nohy. Sú dve možnosti, ako sa s tým všetkým dá vysporiadať: buď sa rozhodnete, že budete chorý, alebo sa rozhodnete, že pokiaľ to pôjde, budete pracovať a žiť. Aj s tým rizikom, že si možno skracujete život. Práca ma nesmierne vyčerpáva a nesmierne teší a baví. Som spokojný, keď som medzi ľuďmi. A partia v divadle mi neobyčajne pomáha tým, že ma vôbec neľutuje. A že je okolo práce aj fúra srandy, humoru, smiechu. Pretože, keď sa s chorobou u človeka stratí aj humor, potom je to už tragédia.“

 Pri rôznych príležitostiach rád zdôrazňuje, že má ohromnú rodinu – výbornú manželku Indíru a dvoch skvelých, už dospelých synov Matyáša a Šimona, ktorí mu pomáhajú so všetkým, čo potrebuje človek na vozíčku. To je jeho zázemie, z ktorého čerpá istotu, že hoci mu „esemka“ prečiarkla mnoho tvorivých plánov, o všetky sny ho nedokázala pripraviť. „Manželka moju chorobu neberie vôbec sentimentálne, ale ako fakt. To je ohromne povzbudzujúci prístup“, - konštatoval tento „esemkár“ s dušou divadelného rebela.

 Má byť muž furiantom? - pýtali sa ho novinári. A Janova presvedčivá odpoveď znela: „Nie. Chlap je najvierohodnejší vo chvíli, keď prijme sám seba. Keď sa stále na čosi nesťažuje, keď nenarieka, nebožeká, neľutuje sa. A keď neosočuje svet okolo seba.“ Jan Borna napriek nepriazni osudu nezanevrel na život, ba čo viac, zostal verný krédu skutočného umelca, ktorý vďaka svojmu talentu dokáže ľuďom rozdávať radosť a  krásu. Robí to rád, presvedčivo a majstrovsky, a diváci v preplnenom hľadisku mu ďakujú za jeho neopakovateľný vklad. Hoci mu život uštedril krutú lekciu, nerezignoval, ale svojou výnimočnou tvorbou dokazuje, že človeka možno zraziť na kolená, ale nemožno mu vziať túžbu dotknúť sa hviezd. Aj preto sú inscenácie, ktoré naštudoval výnimočný český režisér Jan Borna, udalosťou divadelnej sezóny.

 zdroj: SKOMPASOM

   foto: ilustračné