Jana Tomanová
Podkopávať nohy sebe samému? Zdanlivý paradox nie je vôbec medzi ľuďmi výnimkou. Človek bez závažnej diagnózy si podkopáva svoje nohy rovnako dobre, ako to zvláda ten, kto so sebou nesie náročné bremeno závažného ochorenia. Ako si teda my, ľudia, vybavení konštruktívnym aj samodeštruktívnym myslením, pílime pod sebou konáre a zo stromu padáme, diviac sa, čo sa nám to stalo a prečo?
Napríklad tým, že si myslíme, že za každú cenu je nutné sa z trápenia vyrozprávať. Vypovedaná bolesť = polovičná bolesť – toto porekadlo platí len s výhradami a do určitej miery. Pretože proti nemu stojí úžasná (a zároveň nohy podkopávajúca) vlastnosť nášho mozgu. Tou je fakt, že časté opakovanie niečoho (traumy, bolesti, sťažnosti, trápenia, rozprávania o niekom, kto nás štve…) vedie k tomu, že sa pamäťové stopy prehlbujú. A každým ďalším opakovaním si „drásame“ ranku. Preto je lepšie zamyslieť sa, komu budem o svojom trápení rozprávať. Rozprávaním o veciach sa veci stávajú realitou a sú neustále s nami. Je fajn toto vedieť pre to, aby sme sa zarazili, keď sa pristihneme, že sa znovu chceme sťažovať na… čokoľvek. Jasné, platí to aj naopak. Hovorí sa, že vypovedaná radosť je dvojnásobná. A áno, je to naozaj tak. Hovoriť, rozprávať sa o tom, čo nás teší, čo pekné sa nám stalo atď., to vedie k tomu, že naša pamäťová pozitívna stopa je hlbšia.
Pre úplnosť zdôrazníme, že to, o čom hovoríme, vyvoláva patričné emócie. Ak opisujeme situáciu, keď nás niekto naštval, alebo stav, keď sme na dne, vyvoláme si tým emócie, ktoré k tomu prináležia. A naopak – ak rozprávame o peknom zážitku alebo opisujeme, čo nám robí radosť, emócie sú pozitívne.
Platí to nielen o rozprávaní, ale tiež o premýšľaní. Prestať rozprávať o niečom negatívnom je ľahšie, ako na to prestať myslieť. Aj napriek tomu je možné to skúšať.
Pacienti si neveria. To je ďalšia, nohy podkopávajúca skutočnosť. A aká je to škoda! Keby nedôvera v seba a zastrašovanie seba samých zlými skúsenosťami tak veľmi nezastavovali človeka v tom, čo chce robiť, čo podniknúť, čo si dopriať, kam sa odvážiť… bolo by omnoho menej pacientskych smútkov a frustrácií. Vieme, že minulá skúsenosť (tá dobrá, ale hlavne tá zlá) je silným hýbateľom alebo stopkou pre akúkoľvek akciu. Téma sebadôvery je veľká a hlboká a stojí za to ju reflektovať. Siahnuť si na svoju vlastnú sebadôveru či dokonca vieru v to, čo všetko zvládnem, čo si môžem dovoliť a po čom nielen túžiť.
A do tretice sem patrí aj večný sprievodca človeka, a tým je strach. Pacienti sa boja. S nízkou sebadôverou si strach veľmi dobre rozumie, dobrá sebadôvera a viera vo vlastné schopnosti ho, naopak, potláčajú. Strach je namieste, keď nás chráni. Pokiaľ sa zaoberáme (príliš!) napríklad strachom z budúcnosti, strachom z možných (čiernych) scenárov, potom je strach tým, čo nám ubližuje a čo nám bráni žiť naplno. Naplno pre ten čas, ktorý pre seba máme. Skúsme rozlišovať, či náš strach je naším ochrancom alebo, naopak, naším väzniteľom, ktorý nás nepustí ďalej.
Tiež by sme sa mohli rozprávať o rezignácii alebo o rebelskej téme pohodlnosti. Zatiaľ sa nad nimi zamyslime.
Zdieľať na FB
Audia a videa