Ako sa zmenil váš život, keď vám diagnostikovali sklerózu multiplex?
Bola som rada. Už rok som občas trpela znecitlivením prstov na ruke, mala som problémy s nehybnosťou pravej nohy, bola som často unavená a v depresii. Pretože sa pohybujem v okruhu ľudí starajúcich sa o fyzické zdravie, napadla mi aj diagnóza SM. Lekári zo špecializovaného pracoviska mali iný názor. Nutné vyšetrenia mi potom vyjednal môj vtedajší priateľ a dnes manžel prostredníctvom nášho strediska. SM bola potvrdená a mne sa uľavilo. Pretože ak viem, čo mi je, môžem s tým niečo robiť.
Pred tým ste žili dosť hektickým životom. Prečo sa váš život tak zrýchlil?
Mala som vtedy zamestnanie, ktoré ma netešilo, začala som sa preto venovať masážam. Klienti si pochvaľovali moju intuíciu a citlivosť v rukách, a tak som si otvorila vlastné masážne štúdio.
Zaujala ma aj čínska medicína, podľa ktorej sú stavce spojené so zdravím rôznych orgánov. Keď masáže nepomáhajú, môže mať problém srdce, obličky či iný orgán. Naviazala som preto spoluprácu so zdravotníckym centrom L. Hájička. Potom prichádzalo až 200 ľudí mesačne. Navyše som sa starala o chorú matku, dávala zázemie mladšej sestre, starala sa o dcéru, a k tomu som sa súdila s bývalým manželom. Ocitla som sa na koniec na hranici svojich síl a telo si povedalo dosť.
Ako ste sa cítili, keď vám o chorobe povedali?
Pretože zmizla neistota, bola som šťastná. Po moderných liekoch moje zdravotné problémy odznievali. Keď mi bolo lepšie, našla som si viac informácii o SM a pár nocí som preplakala. Potom som si povedala, že nebudem obeť, Veľmi mi pomohlo písanie denníku. Zrekapitulovala som si svoj život a videla som čierne na bielom, koľko práce som stihla, aké povinnosti som zastávala a ako málo priestoru mi zostalo pre mňa. Pochopila som, že mi teraz život dáva príležitosť robiť si, čo chcem.
Čo vám ešte pomohlo?
Rodina. Stretla som L.Hájička, stali sme sa partnermi a neskôr manželmi. Boli pri mne aj naše dcéry. Tí všetci mi dali zázemie, aby som mohla v pokoji rehabilitovať, a ja som nechcela fňukať. Pretože ak je človek nešťastný, sú smutný aj ľudia okolo neho. Hľadala som cesty ako byť šťastná. Veľmi mi pomohli meditácie a začala som viesť kurzy podľa Mojžišovej, aby som nesedela doma. Choroba je síce limitujúca, ale každý človek má nejaké obmedzenia. Choroba mi dala možnosť robiť, čo ma baví, a hlavne som prišla na to, že chcem pomáhať ľuďom, aby nemali strach.
VNÍMAŤ RADOSŤ A HOVORIŤ O SVOJOM STRACHU
Strach je veľká téma celej spoločnosti
Áno, ľudia sa neustále niečoho boja. Je jedno či SM alebo sveta okolo.
Ako unikáte strachu vy?
Kľúčom je úprimná komunikácia. Každý deň sa učím objavovať, z čoho môžem mať radosť, a naopak otvorene hovoriť o tom, čo sa mi nepáči. V našej rodine pomenúvame veci nahlas, pretože keď viem, čo sa deje, môžem to riešiť. Nehovorím sama sebe: „Musíš byť dobrá, ale si dobrá!“ A prijímam sa aj s SM. To bolo zozačiatku ťažké. Hlavou mi išlo: „Mala som dva ataky, budem na vozíku, partner ma opustí.“ Potom mi došlo, že sa to nemusí stať. Začala som sa o seba starať. Môj stav sa stabilizoval. Dnes po prebudení mám radosť, že som to ja so všetkým, čo ku mne patrí.
Čo keď máte ráno zlú náladu?
Prijmem to. Premýšľam, o čo ide, čo s tým môžem robiť, a potom tomu prestanem venovať pozornosť.
Hovorili ste s manželom o svojom strachu?
Áno. Povedala som mu: „Luboš mám strach, že ma nebudeš chcieť, keď vieš, ako na tom som. Povieš si, že budeš mať v živote problémy, tak sa so mnou radšej rozídeš. Čo s takou ženou?“ Odpovedal mi: „Neblázni, takú ženu už v živote nestretnem. Chcem ťa, neopustím ťa, si pre mňa veľmi dôležitý človek.“
REHABILITÁCIA PRE DUŠU I TELO PACIENTOV S SM
Sme v Inštitúte preventívnej rehabilitácie v Prahe. Môžete nám ho predstaviť?
Ľuďom pomáhame už desať rokov. Najprv masážami, reflexnými, lymfatickými, relaxačnými, skrátka širokou škálou. Potom sme rozšírili služby o neurológiu, fyzikálne lekárstvo a viac sa posunuli k rehabilitácii. Hlavný je tiež individuálny prístup.
Čo to pre vás znamená?
Ak človeka bolí chrbtica, predpíše mu lekár rehabilitáciu. Pokiaľ to nepomáha, je potrebné hľadať súvislosť s iným orgánom. Pošleme ho na krv, na kardiológiu alebo na interné atď. A hlavne – nás nezaujíma len lekárska správa, ale chceme vedieť, ako sa ten človek skutočne cíti.
Súvisí to s vašimi skúsenosťami a pilotným projektom pre ľudí s SM?
Áno. Jednáme so strategickým partnerom. Ak sa to podarí, chceli by sme do konca roku zahájiť pilotnú prevádzku. Zameriame sa v nej nielen na rehabilitáciu, ale aj na otvorenú komunikáciu a celkovú kvalitu života pacientov. Moje ideálna predstava je, že po prečítaní správy od neurológa sa dôkladne pacienta na všetko vypytujeme. Bude nás zaujímať, ako sa subjektívne cíti fyzicky aj psychicky. Potom ho až vyšetria ďalší odborníci, bude tu pre neho aj psychológ. Potom mu vytvoríme individuálny program – dá sa povedať, že pre rehabilitáciu tela aj duše. Pocity ľudí s SM sú niekedy pre ich okolie ťažko zrozumiteľné a ťažko ich oznámiť, preto by sme chceli byť miestom, kam sa ľudia s SM obracajú s dôverou, kde ich vypočujú a pomôžu nájsť riešenia. Chceme program najprv vyskúšať na menšom počte pacientov a potom ho rozšíriť. Pacienti by nemali za naše služby platiť, alebo len výnimočne, preto je potrebné všetko dobre pripraviť. O spustení tohto projektu budú vedieť SM-centrá. Zatiaľ niektorí pacienti využívajú aspoň naše doterajšie služby.
Pred chorobou bol váš život rýchly; aký je dnes a čo vám pripadá pre zvládanie choroby najdôležitejšie?
Dnes je pre mňa dôležité dať priestor sama sebe. Bez ohľadu na to, čo si myslíte, že sa má, je dôležité vnímať svoje potreby. Do práce chodím na štyri hodiny. Ráno niečo urobím pre telo a dušu, a potom sa až pustím do povinností. Niekedy si sami nedovolíme robiť to, čo je pre nás dobré. Teraz je tá pravá chvíľa dať si slobodu. Najdôležitejšie je podľa mňa otvorená komunikácia. Nestotožniť sa s chorobou. Ja nemám SM. Vyhľadávať pozitívne veci. Brať SM ako príležitosť, robiť a tvoriť každý okamih svojho života.
Zdroj: www.rskompas.cz
Foto: ilustračné
Zdieľať na FB
Audia a videa