Dôležité je dávať si malé ciele

Dôležité je dávať si malé ciele

Michaela bola key account manager v zahraničnej firme, práca ju veľmi bavila a napĺňala, no potom prišla SM. Nejaký čas ešte skúšala vydržať vysoké pracovné tempo, ale potom si povedala dosť, chce mať čas na seba, svojho partnera a koníčky, nechce len pracovať a spať. Dala výpoveď a rozbehla vlastné podnikanie. Hoci Michaela pracuje v ČR, jej príbeh a skúsenosti sú univerzálne.

Ako sa u vás SM po prvýkrát prejavila?

Pred služobnou cestou do Rakúska mi začali brnieť prsty na rukách. Myslela som si, že mám zablokovanú chrbticu, tak som šla na masáž celého tela, kde som zistila, že si zle cítim i prsty na nohách. Nebol ale čas to riešiť, tak som odišla na štrnásťdňovú služobnú cestu, kde sa moje ťažkosti každým dňom zhoršovali. Vo vlaku medzi Salzburgom a Viedňou mi už vypadávala z ruky kabelka, takže som si uvedomila, že s tým musím hneď niečo urobiť, a miesto workshopu som odišla na miestnu kliniku. Myslím, že tamojší lekári pomerne rýchlo začali tušiť, o čo ide, a chceli ma tam hospitalizovať, ale pretože nebolo jasné, či moja poisťovňa túto hospitalizáciu uhradí, nakoniec som išla na vyšetrenie do Čiech. Dostala som sa na strakonickú neurológiu, kde mi hneď urobili magnetickú rezonanciu a lumbálnu punkciu, a potom, na to nikdy nezabudnem, ku mne prišla mladá pani doktorka rozžiarená ako slniečko a hovorí mi: „Mám pre vás dobrú správu, už vieme, čo vám je.“ Aj dnes si uvedomujem, aký to bol dobrý prístup a aká je to pravda. Pretože na svete je veľa chorôb, pri ktorých lekári nevedia, čo pacientovi je, alebo vedia, ale liečiť to nedokážu. Zatiaľ čo SM už dnes medicína dokáže diagnostikovať a sú na ňu lieky. Takže v tom vidím to pozitívne, že keď lekári vedia, čo majú liečiť, ako sa to má liečiť, tak aj ja ako pacient som pokojnejšia, že je SM pod kontrolou.

V akej oblasti ste pracovali a ako dlho ste pracovali predtým?

Viac ako štyri roky som pracovala v zahraničnej centrále cestovného ruchu na poste key account manager.

To musela byť veľmi náročná práca...

Áno, bola som na poste, ktorý na človeka kládol vysoké nároky. Tá práca ma ale veľmi bavila, tak som jej obetovala veľa času a energie. Keď som sa dozvedela diagnózu, tak som si so zamestnávateľom dohodla jeden deň práce z domu, čo ma vnútorne upokojilo. Ešte rok som s touto diagnózou v práci vydržala, ale postupom času som si začala všímať, že keď prídem domov zo zamestnania, idem okamžite spať. A tiež cez víkendy, keď by som mala mať čas na nejaký osobný život, koníčky, som opäť spala alebo odpočívala. Takže som sa nad tým zamyslela, porovnala si priority a povedala si, že pokiaľ mi telo funguje, tak by som ten čas mala nejako zmysluplne využiť, pretože som nemala čas na osobný život, na to, čo ma baví. Dala som výpoveď, prihlásila som sa na úrad práce, aby mi na účet chodili pravidelne nejaké peniaze, a nechala som si tri mesiace úplne pre seba.

O čom ste potom premýšľali, keď ste si dali tie tri mesiace pre seba?

Počas tých troch mesiacov som sa okrem iného začala pohrávať s myšlienkou na založenie vlastného podnikania. Došlo mi, že najjednoduchšie je podnikať v tom, čo viem, kde mám skúsenosti, čo ma baví, a to je cestovný ruch. Založila som preto marketingovú agentúru zameranú na cestovný ruch, ktorá ponúka obdobné marketingové služby ako spoločnosť, v ktorej som pracovala predtým.

K vášmu podnikaniu sa ešte dostaneme, ale mňa ešte zaujíma, o čom ďalšom ste premýšľali tie tri mesiace. Čo by ste ešte v živote chceli?

Áno, premýšľala som o tom, čo vlastne chcem od života a čo mi robí radosť. Maturitu som robila z dejín umenia – to ma tiež ohromne baví. Pred štyrmi rokmi som navyše dostala na Vianoce stojan a olejové farby, ale farby zostali nerozbalené, pretože som na to skrátka nemala čas. No a teraz skoro každý víkend maľujem, snažím sa mesačne dokončiť aspoň jeden obraz. Tiež chodím na karnevalovú sambu, ktorá mi prináša absolútny pocit šťastia. Živý tanec, rytmická brazílska hudba a pestré farby... Samozrejme, že si musím predtým naplánovať odpočinok, ale potom tú hodinu pokojne zvládnem pretancovať a mám na to dosť energie.

Mnoho ľudí, ktorí sa rozhodnú podnikať, na to dlho zbiera odvahu. Ako to bolo u vás?

Musím sa priznať, že mám to šťastie, že nachádzam veľkú podporu u svojho manžela a rodičov. Manžel mi povedal: „Čo sa ti môže stať horšieho než to, že to nevyjde? Tak si to na rok skúsiš a uvidíš. Pokiaľ to nepôjde, tak sa niekde necháš zamestnať na pol úväzku.“ To mi dodalo veľa odvahy a potom, ja som taký strelec, že do všetkého sa vrhám bez dlhého uvažovania. Týmto spôsobom som sa pustila v zahraničí, v Salzburgu, do magisterského štúdia. Tiež som do toho išla bez dlhého uvažovania a premýšľania. Dôležité je dávať si malé ciele a keď sa splnia, tak sa z toho nezabudnúť radovať. Ja som nepozerala veľmi ďaleko dopredu na štátnice, pretože to by som sa od strachu zosypala, ale vždy som si hovorila: urobím túto skúšku a potom sa uvidí. Vždy, keď som zvládla ďalší krok, tak som si ho vnútorne odškrtla, pochválila sa a sústredila sa na niečo ďalšie. So zakladaním mojej firmy to bolo rovnaké. Spísala som si, čo treba urobiť, a vždy som sa sústredila len na jednu úlohu, a keď tá vyšla, posunula som sa ďalej. Myslím si tiež, že sa niekedy zbytočne stresujeme a máme strach, čo by sa mohlo stať a čo keď sa prihodí to či ono – a ono sa to väčšinou nestane. Jeden kamarát mi hovoril, a je to pravda, že malé deti sa vystavujú oveľa väčším výzvam. Treba sa naučiť chodiť, to nie sú žiadne žarty, a to dieťa to skúša týždne, každý deň sa proste postaví a zase spadne, a ešte som nevidela dieťa, ktoré by zostalo sedieť na zadku a povedalo si: tak toto proste nedokážem. Kašlem na to, nebudem chodiť. A keď sa toto dokáže naučiť malé dieťa, prečo by sme my dospelí nemali skúšať nové veci?

Viete, ja neviem, ako sa také podnikanie v cestovnom ruchu rozbieha. Mohli by ste mi trochu bližšie vysvetliť, ako to funguje?

Príprava začínala spísaním business plánu a tvorbou webových stránok, čo bolo na jeseň v roku 2015. Na Vianoce som poslala svojim potenciálnym partnerom vianočné priania, aby vedeli, že moja firma existuje. Na začiatku roka 2016 som sa pustila do tvorby konkrétnych ponúk, rozosielala som potenciálnym partnerom ponuky, obtelefonovávala ich. A jedného krásneho dňa mi zazvonil telefón, tam sa ozvala firma z Kitzbühelských Álp, že by chceli, aby som ich zastupovala na cyklistickom veľtrhu v Prahe. Musím povedať, že ma to nabilo optimizmom a prinieslo nádej, že predsa len by to moje podnikanie mohlo fungovať. A z prvej vydarenej akcie sa zrodili ďalšie projekty, pretože som už mala prvé referencie.

Kontaktovali ste ale, predpokladám, ľudí, ktorých ste poznali už z predošlej spolupráce...

Áno, v tomto smere som to mala jednoduchšie. Za tie štyri roky v cestovnom ruchu som sa zoznámila s mnohými ľuďmi, s ktorými som v kontakte dodnes. Je to výhoda, keď telefonujete niekomu, koho poznáte a kto pozná vás.

Povedzte mi, čo vôbec takého klienta presvedčí, že zadá prácu vám, miesto toho, aby si vybral veľkú rozbehnutú firmu? Čo je tá konkurenčná výhoda malého živnostníka?

Ja si myslím, že veľkú rolu hrá osobný prístup a nadšenie. Ja ako malá agentúra môžem reagovať rýchlo a flexibilne, a keď má môj partner nejaké špeciálne prianie, tak sama rozhodnem, že to tak bude. Zatiaľ čo vo veľkej firme všetko obvykle podlieha dlhému schvaľovaciemu konaniu, a tak sa predlžuje i čas. Snažím sa hľadať riešenia, prípadne vymýšľať nejaký alternatívny plán a myslím, že to si klienti veľmi cenia.

Ako vyzerajú vaše pracovné dni?

Každý deň je úplne iný. Veľmi rada by som na tomto mieste vyzdvihla i coworkingové centrum Hub, kam chodím pracovať. Pretože keď človek sedí doma a premýšľa nad svojím podnikaním, tak naňho idú veľakrát čierne myšlienky. Dokonca ho myšlienky niekedy nútia, hlavne spočiatku, pozrieť sa napr. na jobs.cz, aké sú tam pracovné ponuky. Tu v Hube je kopa inšpiratívnych ľudí, ktorí vám dajú svoje rady a skúsenosti. Povedia vám napríklad, kam si máte ísť po aký papier, ktorý potrebujete na založenie firmy a pod. Chodenie do Hubu posúva moje podnikanie vpred. Všetko ide oveľa rýchlejšie, môžete získať viac názorov na to, čo robíte, a kontakty. Ďalšou výhodou je, že je tu relaxačná zóna, kde si môžem odpočinúť. Spomínam si, ako som v predošlej práci niekedy miesto obeda šla do zasadacej miestnosti a tam zaspala s hlavou na stole. Tu, keď na mňa príde únava, vezmem si štuple do uší, ľahnem si v relaxačnej zóne a polhodinu spím. A potom môžem opäť pracovať a energie mám, ako keby som znovu začínala. To si nemôžem vynachváliť, to sa mi v Hube tiež veľmi páči.

Ono je to aj o nákladoch. Keď štartujete nové podnikanie, tak sa vám asi nechce najímať si kanceláriu a investovať do jej zariadenia a ďalších nákladov...

Určite. A človek si tu navyše môže prispôsobiť mesačnú tarifu, teda prenájom miesta v tejto spoločnej kancelárii. Napríklad keď idem na dovolenku, môžem si tarifu prenájmu stiahnuť na minimum a takmer sem nechodiť. Alebo keď je chrípková sezóna, tak tiež radšej zostanem doma. Ale keď vyjde slniečko, som zase tu. Je tu hŕba inšpiratívnych nadšencov a ja sa rada obklopujem pozitívnymi ľuďmi.

Je dôležité, aby mal človek, i keď je živnostník, nejaký svoj pracovný rytmus? Niekam ráno chodil do práce?

Áno, ja to môžem porovnávať – keď ráno sadnem doma k počítaču, začnem pracovať, tak zrazu pozerám, že je pol dvanástej, a ja som ešte stále v pyžame. To nie je veľmi dobré. Keď však idem do Hubu, tak sa pekne oblečiem, upravím, prídem medzi fajn ľudí a je mi dobre. Na druhej strane sú dni, keď sa cítim unavenejšie, zostanem teda pracovať doma a poobede si napr. ľahnem na dlhší čas. Učím sa skrátka poslúchať svoje telo.

Keby sme na záver mali dať jednu radu, odkaz tým, ktorí napr. uvažujú o tom, že budú podnikať, čo by bolo najdôležitejšie?

Nebáť sa urobiť ten prvý krok. A nehovorím len o naštartovaní podnikania, ale tiež o aktívnom oslovovaní zákazníkov. Nemôže sa stať nič horšieho, než že to nevyjde. V začiatkoch je dobré svoj projekt konzultovať s mnohými ľuďmi, ktorí už podnikajú. Rozhodne to človeku pomôže vidieť veci z viacerých uhlov. Čo naopak veľmi neodporúčam, je hovoriť o vašich plánoch s ľuďmi, ktorí sú zamestnaní. Tí vás od toho budú väčšinou odrádzať. Ako sa hovorí: Nepýtajte sa sliepky, ako sa má lietať. Počúvajte aj mladších ľudí alebo pokojne svoju babičku, ak vám povie: Ty to dokážeš. Tým, ktorí vás strašia katastrofickými scenármi, sa radšej vyhnite.

Vaše otázky

Meno a priezvisko
Email
Otazka
štyri plus tri =
Spolu s odborníkmi radi odpovieme na všetky otázky súvisiace s ochorením
SM ale aj na iné, ktoré Vám pomôžu vyriešiť prípadný problém.
"Osobné údaje a informácie, ktoré poskytujete v tomto formulári budú vzhľadom k farmakovigilančným povinnostiam vyplývajúcim z príslušných právnych predpisov zaznamenané a spracúvané prevádzkovateľom informačného systému - spoločnosťou Teva v súlade so zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto osobné údaje a informácie môžu byť poskytované a zdieľané s ďalšími subjektmi Teva a národnými a európskymi úradmi z dôvodu hodnotenia a porovnávania s ďalšími nežiaducimi udalosťami zaznamenanými s týmto produktom alebo účinnou látkou. Podrobnejšie informácie môžete nájsť v ochraně osobných údajov. Ak nie ste subjektom hlásenia, aj napriek tomu, že pre hlásenie nemusíte mať súhlas pacienta s poskytnutím jeho osobných údajov, mali by ste ho o tejto skutočnosti informovať."
Naše webové stránky používajú súbory cookies. Pokračovaním súhlasíte s ich používaním. Viac informácií nájdete v sekcii: Zásady ochrany osobných údajov
Rozumím