A prečo to neskúsiť

Čo pre vás znamená, keď sa povie starať sa o seba?

Mať sa rada. Nehľadať na sebe chyby, ktoré v skutočnosti nemám, a keď nejakú chybu mám, tak sa s ňou spriateliť. Vždy sa s tým dá niečo robiť.

Je to životný postoj, ktorý máte odjakživa, alebo ste sa to museli aj trochu naučiť?

Je to môj životný postoj, ale v určitom období som tento svoj optimizmus trochu stratila, niektoré veci som sa musela naučiť a doviedlo ma to späť k pozitívnemu pohľadu na život.

A o tom sa budeme rozprávať. Obyčajne začínam od momentu, keď sa človek dozvie, že má SM. Kedy to bolo u vás a ako to prebehlo?

Sklerózu multiplex mi diagnostikovali pred štyrmi rokmi, ale asi som ju mala dlhšie. Pretože si pamätám, ako som v puberte v noci vstala, chcela som ísť do kúpeľne a náhle som si necítila nohu, podlomili sa mi kolená a spadla som na zem. Vysvetlila som si to tak, že som dlho mala priľahnutú nohu, a viac som o tom nepremýšľala. Ak sa vrátim k okamihu, keď som sedela v čakárni SM Centra a bola zvedavá na vyjadrenie neurologičky, tak to bolo po pôrode syna a o štrnásť dní som sa mala vydávať. Dlho som tam sedela, a preto som usúdila, že sa lekári radia, a asi som sa podvedome na verdikt lekárky pripravila. Keď mi neurologička v ambulancii potvrdila diagnózu skleróza multiplex a spýtala sa ma, ako sa cítim a čo na to hovorím, tak som jej odpovedala: „Pani lekárka, viete čo, jednoducho to tak je, tak sa asi budem musieť s tou SM-kou začať kamarátiť.“ Lekárka na mňa vyvalila oči a povedala: „Som rada, že to tak beriete.“ A bolo to. Len som sa jej opýtala základné informácie, čo by som mala robiť a čo nie.

Sú pacienti, ktorí k tomuto postoju dospejú až po niekoľkých rokoch. Aké odporúčania vám dala neurologička? A čo si môžem predstaviť pod slovom kamarátiť sa?

V prvom rade sme sa dohodli na injekčnej liečbe, ktorú si aplikujem trikrát do týždňa. Pretože keby som chcela ešte jedno dieťatko, tak táto liečba to umožňuje. Inak som trochu svoj režim prispôsobila ochoreniu. Jem viac zeleniny, dávam si pozor, aby som v potravinách mala vitamín D a hlavne v zime ho dopĺňam aj preparátom z lekárne, o ktorom som sa radila s neurologičkou. Naopak, prestala som brať vitamínové preparáty, ktoré podporujú imunitu, to sa pri SM nesmie, beriem len vitamín C. Z jedálneho lístka som vypustila chemické cukry. Lekári tiež odporúčajú, aby sa človek viac hýbal, ale to sa akosi prirodzene deje, s dvoma deťmi to inak nejde. A hlavne, od prvého dňa sa snažím si to nepripúšťať, pretože psychika má na zdravie veľký vplyv.

To „nepripúšťať si“ sa ľahko povie, ale ťažšie sa to robí. Ako to robíte vy?

Mám šťastie, že mám v povahe robiť si so všetkého srandu. A našťastie mám aj takého manžela. Dnes, keď to poviem niektorým svojim priateľom, tak sú prekvapení, pretože na mne to nie je vidieť. Hneď ich ubezpečím: „Všetko je dobré, sme v poriadku.“ Jednoducho to tak je, lepšie je si robiť zo všetkého srandu, ako brať život príliš vážne. Spomínam si, že keď sa mi narodil syn, tak manžel hovoril, že je veľmi pekný, a ja som mu povedala, že nie, nie, veď vyzerá trochu ako škriatok.

Veľa ľudí sa bojí o svojom ochorení hovoriť. Komu to hovoríte a komu nie?

Povedala som to blízkym priateľom, pretože by sa tvárili čudne, keď by som si s nimi nechcela na nič pripiť, dať si napríklad štamperlík tvrdého alkoholu. Radšej som im to vysvetlila, pretože sa s nimi budem kamarátiť veľa rokov a po čase by mi došli výhovorky. Na druhej strane, mám sa rada, tak prečo by som si ubližovala pitím alkoholu. Teraz, keď bola pandémia Covid-19, povedala som to pani riaditeľke, pretože učím na základnej škole a mohlo by ma to ohroziť. Dohodli sme sa na online vyučovaní a bolo to.

Ste učiteľka v škole. Počula som však, že je to dosť stresová práca a stres je spúšťačom atakov SM. Ako to zvládate?

Práca učiteľky ma veľmi baví, mám rada deti, rada učím. Teší ma byť medzi ľuďmi a deťmi. Naopak, cítim sa nesvoja, keď som sama doma. Možno predsa len vo mne niekde v kútiku duše drieme strach, čo by bolo, keď by mi prišlo zle a nikto by nebol doma.

Ste odjakživa učiteľka? Keď som sa o vás dozvedela, tak mi kolegyňa hovorila niečo iné...

Je to náhoda, že som teraz učiteľkou na prvom stupni ZŠ. Mám ekonomickú školu a dlho som robila zástupkyňu vedúceho v Penny markete. Avšak je to práca na zmeny, a keď máte doma trojročné dieťa, tak je to problém. Navyše má môj manžel z predchádzajúceho vzťahu syna vo vlastnej starostlivosti, teda sa starám o dve deti. Keď sme sa s mužom zoznámili, chodil jeho syn do škôlky. A pretože muž jazdí na kamióne, tak som sa ja, do tej doby bezdetná slobodná žena, stala takmer „cez noc“ mamou. To je veľký záväzok a nemôžete to len tak odbiť. Bola som pripravená nielen dať tomuto synovi lásku, ale chcela som, aby mal v živote nejaké pravidlá. Pretože môj muž bol na syna sám, fungovala medzi nimi skôr „nevýchova“ a ja som predsa len chcela, aby syn napríklad pravidelne jedol, upratoval si izbičku, chodil včas spať a tak podobne. Často to bol boj, musela som sa za seba a svoj názor postaviť.

Aké to bolo, keď sa narodil druhý syn?

Bola som v strese. Mala som pocit, žeby som si mala to dieťatko viac užívať, zároveň som sa chcela venovať aj druhému synovi a manželovi, navyše bol manžel stále na cestách. Tiež som chcela mať poupratované a aby všetko okolo rodiny klapalo. Keď som cítila, že to tak nie je, buď som to v sebe dlho dusila, alebo som to chcela riešiť s manželom, čo bolo ešte horšie, pretože to vedie často ku konfliktu. Skrátka, môj optimizmus ma prešiel.

V tom čase ste sa tiež dozvedeli, že máte SM.

Áno. Lekárka v SM Centre mi potom spätne vysvetlila, že tento stres mohol spustiť prvé ataky ochorenia.

Ako ste sa k svojmu optimizmu vrátili?

Jedného dňa som sa zastavila a hovorím si. Veď ty si už sama sebe protivná. Stále sa ti niečo nepáči, upozorňuješ na maličkosti, ktoré si vôbec nemusíš všímať. Starší syn začal chodiť do prvej triedy, samozrejme, že mu hneď všetko nešlo, to sa predsa stáva, a ja som z toho niekedy urobila veľký problém. Všimla som si tiež, že celá rodina chodí okolo mňa po špičkách. Uvoľnila som sa, prestala som chcieť od seba aj od ľudí okolo seba, aby sme boli dokonalí, a veci sa začali obracať k lepšiemu. Prestala som si tie maličkosti všímať. Keď starší syn napríklad prišiel, že sa mu niečo nepodarilo, ubezpečila som ho, že nikto učený z neba nespadol, a išli sme to v pokoji vyriešiť. Celá atmosféra v dome sa zmenila. S manželom sme boli vo väčšej pohode a starší syn začal za mnou opäť chodiť a hovoriť mi: „Mami, predstav si, čo bolo v škole.“

Manželov syn vám hovorí mama?

Áno. Keď sme sa s mužom zoznámili, do ničoho sme ho nenútili, mohol mi hovoriť, ako chcel. Po svadbe raz prišiel a povedal mi mami. Veľmi ma to potešilo.

Naučila vás skúsenosť, o ktorej ste hovorili, byť k sebe láskavejšia?

Áno.

Odbočili sme však od toho, ako ste sa stali učiteľkou. Ako to bolo?

Vedela som, že s dvomi deťmi nemôžem pracovať na zmeny. Hovorila som si, preboha, čo budem robiť? Moja mama sa vtedy stretla s priateľkou, ktorá zakladala školu a potrebovala asistentku. Niektorí ľudia mi hovorili, že to bude stresujúca práca, ale povedala som si, že prečo to neskúsiť. Zistila som, že sa mi tá práca veľmi páči. Potom odišla jedna pani učiteľka na prvom stupni na materskú dovolenku a pani riaditeľka ma požiadala, či by som túto triedu neprevzala. Hneď som si musela dopĺňať vzdelanie. Vôbec mi to však nevadí, pretože učenie ma baví a dúfam, že deti privediem až do piatej triedy.

Oblúkom sme sa teda dostali do prítomnosti, keď ste v pohode. Ako sa robí pohoda?

Teraz je to dosť ťažké, keď pozeráte správy. Ja však vypnem, prestanem to počúvať, ležím na gauči a v duchu si hovorím: To by bolo super, keby som vyhrala v Lote. A predstavujem si, čo by som si za tie peniaze kúpila.

Na čo sa tešíte?

Na to, keď doštudujem školu. Teším sa tiež, keď prejde toto obdobie plné negatívnych správ.