Nič veľmi neriešim

TOTO NESMIEŠ UROBIŤ

Čo to pre vás znamená, keď sa povie starostlivosť o seba pri SM?

Nemyslím si, že by som sa o seba nejako veľmi starala. Samozrejme, niekedy idem cvičiť, mám rada prechádzky, normálne sa ako žena o seba starám, ale podľa mňa je najdôležitejšie byť v pohode hlavne duševne. Čo mi bude platné, keď sa navonok budem snažiť vyzerať ako modelka, keď sa v skutočnosti budem utápať v depresii.

Ako dlho máte SM?

Diagnostikovali mi ju v roku 2002, ale už dva roky pred tým som mala ťažkosti. Teda dvadsať rokov.

Ako ste sa o SM dozvedeli?

Začala mi brnieť noha, a preto som zašla k obvodnému lekárovi a ten ma po nejakom čase poslal na neurológiu do nemocnice. Tam som sa opýtala lekárky, čo to môže byť. Odpovedala mi, že je to buď zápal, alebo tumor, a objednala ma na príjem a vyšetrenie do nemocnice. Bola som naozaj vydesená, v tom čase mal syn sedem rokov, vychovávala som ho sama, bola to pre mňa rana. Povedala som si, do nemocnice nepôjdeš, pokiaľ sa oňho nepostaráš, takže som ho zverila svojej mame, ktorá mi vždy veľmi pomáhala, a až potom som sa pobrala do nemocnice. Tamojšia lekárka ma, na jednej strane, potešila, pretože mi povedala, že to nebude tumor, ale jedným dychom mi tiež povedala, že majú podozrenie na sklerózu multiplex. To bolo ako z blata do kaluže. Mala som necelých tridsaťtri rokov. Urobili mi všetky príslušné vyšetrenia a diagnóza sa potvrdila. Najskôr som začala plakať, zavalila ma, prirodzene, vlna strachu, ale potom som si povedala nie, toto nesmieš robiť, máš malé dieťa, musíš sa oňho postarať. Navyše, na izbe boli so mnou dve ženy, jedna po operácii chrbtice a druhá po operácii hlavy, tie boli na tom oveľa horšie ako ja. Mohla som chodiť, rozprávať, najesť sa, takže, skrátka, som sa rozhodla žiť ďalej a zvládnuť to. Pomohlo mi aj to, že keď som sa lekárky v Thomayerovej nemocnici v Prahe pýtala, čo mám robiť, či mám niečo robiť inak, odpovedala mi, že mám robiť všetko ako predtým.

Potom ste podľa rady lekárky žili ako predtým?

Áno. Predovšetkým som sa musela postarať o rodinu. Potrebovala som peniaze. Preto som začala brigádovať na futbalovom ihrisku. Čapovala som pivo, prala dresy, chodili tam malé deti a ja mám veľmi rada deti, tak som sa s nimi rozprávala a niekedy ich aj trošku vychovávala, chlapom som „kecala“ do futbalu, ale len trochu, aby sa na mňa nehnevali. Keď som mala voľno, chodili sme so synom na výlety. Bolo to super. Vôbec som nemala čas premýšľať nad hlúposťami.

Pomáhal vám niekto, keď ste napríklad potrebovali postrážiť syna?

Áno, mám skvelú mamu, ktorá mi pomohla, keď som to potrebovala. Bez nej by som niektoré veci nemohla robiť.

ŽIVOT SKORO AKO KOZMONAUT

Aká je vaša hlavná profesia?

Pracujem ako operátorka vo výrobe v továrni, kde sa vyrábajú súčiastky do lokomotív, autobusov a áut. To tak poskladáte diely a na konci je napríklad zváracia dióda. Baví ma to.

No vidíte a niekto by mohol povedať, že je to rutinná nezaujímavá práca. Čo vás na tom baví?

Baví ma na tom všetko. Keď som v tejto práci začínala, bolo to také obyčajné skladanie doštičiek, potom nás prebrala nová firma a nabralo to nový smer. Sme tam samé ženy, chlapi robia len údržbu. Najskôr si všetko podľa zadania poskladáte, dáte do difúznej pece, zvolíte si správny program, zapnete pec, keď sa program skončí, všetko vyberiete von. Máme také biele overaly a vyzeráme ako kozmonauti. Naozaj tých chlapov potrebujeme len na údržbu. Avšak svet sa rýchlo mení, často prídu inžinieri s nejakým vylepšením, stále niečo vyvíjajú, ale my to musíme správne urobiť. Máme na to postup práce, hovoríme tomu protokol, kde je všetko opísané a musí sa to správne urobiť. Dnes už som sa vypracovala a zadávam prácu ostatným kolegyniam na svojom pracovisku podľa týždenného plánu, a to musíte niekedy poriadne premýšľať, aby sa všetko načas splnilo.

Teda to vás na tom baví?

Viete, ja nerada filozofujem, veci nerozoberám, ale toto je jasná presná práca, a to ma baví.

MALÉ VEĽKÉ RADOSTI

Ak sa vrátime k vášmu osobnému životu, sama hovoríte, že o tom veľmi nepremýšľate. Nastali niekedy chvíle, keď vám predsa len SM skomplikovala život?

V roku 2008 som mala ťažký atak, zakopávala som, takže sa ma ľudia pýtali, či som pila alkohol, zle som artikulovala, nedokázala som sa dobre podpísať. Bála som sa, že budem ležať v nemocnici, ale našťastie som na infúzie dochádzala. Tam som išla autobusom a späť som už išla peši, myslím si, že sú to tak dva alebo tri kilometre, pomaly, svojím tempom, ale prešla som to. Keby som len niekde sedela a dumala nad tým, tak by to bolo horšie. Povedala som si, že ma to nezlomí.

V tom čase ste prešli na vtedy novú injekčnú liečbu.

Áno. Najskôr ma vydesilo, že si mám pichať injekcie, ale potom som zistila, že keď tú ihlu nevidím, tak to zvládnem. Dnes si aplikujem liek trikrát za týždeň a je to dobré, jazdím s liekmi aj na dovolenku a nie je to problém.

Čo vás teší?

Najväčšou mojou radosťou bolo, keď mi po prvýkrát dali do náručia môjho syna, ten pocit asi pozná každá žena. Nedá sa to ani opísať. No a potom mám také malé radosti. Veľmi rada robím radosť druhým ľuďom, z toho mám veľkú radosť. Nedávno sa mala vydávať moja neter. Ona a jej brat prakticky vyrastali s mojím synom. Keď som zbadala, v čom sa má vydávať, tak som jej povedala: „Anetka, v tom sa nebudeš vydávať.“ Išli sme do požičovne a vybrala si tam veľmi pekné šaty. Bola šťastná a ja som sa tiež veľmi tešila.

Keby ste mali povedať, čo robiť, aby človek zvládal 20 rokov s týmto ochorením, čo by to bolo?

Mať sa rada a mať rada ľudí. Mám sa rada, mám rada ľudí okolo seba, s ktorými sa porozprávam, zasmejeme sa, mám rada prírodu, mám rada život. A nič veľmi neriešim.